O dieťatku a vaničke (Mikuláško/Urban) Zas je mi zle z tej mojej milej, asi ma vážne sklamala. / Vravím si všetku špinu vylej / a zahádž mrežu kanála. / Týždeň mi vraví, že som debil / a mesiac je v tom iný chlap. / Hovor: Len ho teraz nebi!", / sám si to spískal, tak ma cháp. / Neumriem skôr než budem musieť / a sotva sa už polepším, / Tak topím v bielom špirituse, / svojej sny a jej komplexy. / A tak tu sedím nad kanálom, spoločnú špinu lejem doň. / A nikdy nepochopím, čo sa stalo, / umilovaný, ako kôň. / A na tej kanálovej mreži, / sa čosi nežné zachráni. / To je to dieťa, ktoré musí prežiť, / vo všeobecnom rátaní. / Nevylej z vaničkou aj dieť, / varuje staré príslovie, / žena je žena, podvedie ťa, / ide len o to, či to vie.