Vánok tvojich rúk,
priamku tvojej šije,
úsmev, vlnky tiel,
to všetko dávno mám.
Predsa čosi chýba,
čosi, čo ja sám vážne,
ale márne v hre očí
skúšam nájsť.
Veronika, Veronika,
tie tvoje oči asi múti klam,
Veronika, Veronika,
tak márne chcem v nich nájsť,
že mám, čo mám.
Chcem kráľovnú, ten úsmev pier,
to všetko sa mi vtedy náhle stráca,
priznať, čo ľúbiť, keď lásky nieto,
len zrnká zhŕňať ako biedne vtáča.
Veronika, Veronika,
chcem veriť, že tam je len čierny vták.
Zdá, vždy sa to zdá zraneným láskou,
zdá, vždy sa to zdá zraneným láskou.
Veronika, Veronika,
tvoj úsmev v sebe predsa niečo má,
keď láska vchádza a nevie kam,
vždy býva smiechom chvíľu skúšaná.
Smej sa, koľko chceš,
holduj svojim hrám,
smiať sa budem tiež,
až zistím, že ťa mám.
Chcem písať básne,
chcem spievať piesne
a večer zbierať z trávy hviezdny prach.
Chcem skúsiť všetko,
no mám sa biedne,
kým z tvojich čiernych očí dýcha strach.
Veronika, Veronika,
chcem dúfať, že tam je len čierny vták.
Zdá, vždy sa to zdá zraneným láskou,
zdá, vždy sa to zdá zraneným láskou.
Veronika, Veronika,
tie tvoje oči asi múti klam,
Veronika, Veronika,
tak márne chcem v nich nájsť,
že mám, čo mám.
Veronika, Veronika,
tie tvoje oči asi múti klam,
Veronika, Veronika,
tak márne chcem v nich nájsť,
že mám, čo mám.
Veronika, Veronika,
tie tvoje oči asi múti klam,
Veronika, Veronika,
tak márne chcem v nich nájsť,
že mám, čo mám.
|
Repete:
Beatmen:
Collegium Musicum:
