Zvon, zvon, zvon, óó.
Kým železničný zvon
volá na perón, úú,
v diaľke píska vlak,
z koľajníc nám prach
stúpa do očí,
oo, stúpa do očí.
Tak plynú minúty
golier zdvihnutý, úú,
sochy bez osláv,
ktorým zbytok snov,
stúpa do očí,
stúpa do očí.
Pohladím ťa mĺkvym objatím,
tá noc bola krásny dar,
medzi nás nad ránom vstúpil čas,
tak stojíme tvárou v tvár,
tvárou v tvár.
Hmm, máš náhle pohľad hviezd,
kam ťa vlak má viezť, úú,
ja viem, je to tým
z cigariet nám dym
stúpa do očí,
stúpa do očí.
Tvoj dotyk posledný
v ňom kus prázdnych dní, úú,
ešte v okne plášť,
čudný slaný dážď
stúpa do očí,
hmm, stúpa do očí,
ooo, stúpa do očí,
hmm, stúpa do očí...
|
Jana Kocianová:
Jana Kocianová:
Jana Kocianová:
