Nedávno ste ako ambasádorka istej charitatívnej organizácie boli na misii v Kambodži. Aké sú vaše pocity? Som veľmi rada, že som tam mohla ísť. Ďakujem organizátorom, že pozíciou ambasádorky poverili práve mňa. Sama som si pripadala na takúto misiu príliš mladá. Som však empatická a najmä som matka. Možno aj preto ma oslovili. Netušila som, že bude nasledovať aj cesta do Kambodže. Hneď ako som ponuku ambasádorky prijala, volali mi, že tam poletím.

Hneď ste súhlasili? Bola som trošku v šoku. Povedala som si, že mám doma malého syna, ale aj rodičia ma presvedčili, že je to predsa len na päť dní.

Vedeli ste, do čoho idete? Išla som tam s veľkými očakávaniami, ale mala som zmiešané pocity, lebo všetci ma pripravovali na to, že tam bude veľká bieda. A že to, čo si predstavujem, bude ešte horšie.

A bolo to ešte horšie? Tí ľudia potrebujú pomoc. Čudovala som sa, ako môžu vôbec existovať dva také rozdielne svety. Keď vidím, ako žijeme my tu, na čom si zakladáme a ako sa zamýšľame nad hlúposťami...

Máme obchodné domy, vlastné byty, autá a zrazu som prišla do sveta, kde je len špinavá voda, každý má jedno tričko a jedny tepláky a cez deň jedia len suchú ryžu. Veľakrát som sa neubránila slzám.

Jedia iba ryžu? Väčšinou áno. Majú aj mäso, ale keď som videla ten dobytok, sliepky boli také chudé, že tam mäso ani nebolo. Keď nás zobrali do miestnej reštaurácie a videla som kuchyňu, boli to zúfalé podmienky. Mäso pripravovali na zemi. Navyše na trhoch predávali mäso, ktoré tam viselo v štyridsaťstupňových horúčavách a boli na ňom muchy.

To znie dosť drsne. A ako sú miestni spokojní so svojím životom? Sú nešťastní? Nie, sú úžasní. Napriek tomu, ako žijú, nevedia si predstaviť, ako žijú „bohatí“. Každý tam má chalúpku vo veľkosti trikrát tri metre. Keby zafúkal vietor, tak im to spadne. Majú jednu postel a pre malé deti húpaciu sieťku. To je celé. Po zemi lezú škorpióny, hady. Napriek tomu sú šťastní!

Myslíte, že by si zvykli na život vo vyspelej krajine? Myslím, že nie. Keď som tam videla devätnásťročné dievča po pôrode, ktoré ostalo samo, lebo ju opustil priateľ, tak si hovorím, že „ja si ťa zoberiem, ja ťa oblečiem...“. Ale pán z charity mi povedal, aby som sa tým netrápila, pretože tí ľudia to nechápu. Je to zbytočné.

A čo tak adoptovať si dieťa z Kambodže? Na túto otázku ani nechcem odpovedať. Hneď by ma médiá porovnávali s Angelinou Jolie. Ale pocit adoptovať si dieťa cítim už od svojich pätnástich rokov. Doma som vyhlasovala, že si raz adoptujem malého černoška. Rodičia mi tento sen aj splnili a na mesiac si adoptovali černoška z topoľčianskeho detského domova. Raz chcem aspoň jednému dieťaťu dať domov.

Potrebujem však najprv dozrieť vo svojich pocitoch. Možno budem mať ešte tri vlastné deti, a keď budem mať štyridsať, poviem si, že je ten správny čas. Najmä s tým obaja partneri vo vzťahu musia súhlasiť.

Keďže Mária má niečo vyše dvadsať, je jasné, že v kuchyni sa nevie obracať tak, ako skúsené ženy, ktoré majú s varením niekoľkoročné skúsenosti. „Varím jedlá prislúchajúce môjmu veku. Nie som zbehlá kuchárka, žeby som dokázala bez receptu vymýšľať nové jedlá,“ povedala nám na začiatku varenia Mária. Keďže jej aktívny pracovný život jej nedovoľuje tráviť v kuchyni viac času, varí približne raz za týždeň. Jej špecialitou sú lokše. „Aj keď si veľa ľudí myslí, že je ťažké urobiť lokše, je to naozaj jednoduché. Je to recept našich starých mám a ja ich mám veľmi rada“, prezradila nám.

Speváčkin brat žije už desať rokov v Ríme a aj vďaka nemu miluje talianske jedlá. Práve preto sa rozhodla do relácie Bez servítky pripraviť chutné recepty z talianskej kuchyne. „Ako hlavné jedlo pripravím zapečené gnochi so špenátom.Čo sa týka dezertu, vybrala som synovu špecialitu, ktorú sám nazval pababa,“ konštatovala Mária, ktorá dodala, že pri varení si rada aj zaspieva.

Jej syn Hugo (1,5) zdedil výdatný apetít po mame. Zje úplne všetko, čo mu pripraví. A Mária? Aj keď jej postavu veľa ľudí prirovnáva k anorektičke, v skutočnosti zje aj za dvoch.

„Dokážem si nakrájať slaninu aj o jedenástej v noci. A nemám absolútne výčitky. Zjem viac ako chlap,“ priznáva speváčka, ktorá má, ako sa hovorí, dar od Boha. Aj keď vôbec necvičí, postavu má ako lusk. „Cvičím akurát tak na klavíri,“ konštatovala vtipne.

Nad parou vyšľaháme žĺtky s cukrom a samostatne šľahačku. Do žĺtkov s cukrom vmiešame mascarpone, potom primiešame aj šľahačku. Urobíme čaj z čerstvej mäty, limoncella, medu a limetky.

Piškóty namočíme v čaji, polejeme ich vyšľahanou zmesou a poukladáme na to jahody. Urobíme ešte jedno poschodie a odložíme do chladničky. Dáme skaramelizovať cukor, do toho flambujeme lesné ovocie a podávame k chladenému dezertu.

Mária Čírová: Mäso pripravovali na zemi