Páčkou šťuknem, zmerám viečka, a ty budeš navždy stáť, zakonzervuje ti mladosť naveky môj aparát. Ja zas zapnem magnetofón a keď teraz dospievaš, z konzervy si o sto rokov vnúčik odvije tvoj hlas. On veru nič také nemá, ale sochu vykreše, čo ponesie moje ruky, kým sa nedokrúti zem. A ja naše školské roky do spomienky zavarím, aby z nášho uličníctva nekúdlil sa iba dym. Na storočia ja nič nechcem, keď konzerva, konzerva, poteší ma šunka v hrsti a tú zhltnem na raz-dva.