Ja často pod ligotom cudzích hviezd som líhal a v cudzích mestách cudzí jedával som chlieb. Na cudzie hory i na moria som sa díval, počúval čierne blues, len to blues. Ja poznám cudzie peklá a poznám cudzí raj, aj vôňu cudzích kvetov, no poznám ten svoj krásny rodný kraj? Nepoznám inú takú zem, čo skvostnejší má diadém, zo smrekov, javorov i briez zo svitu mesiaca i hviezd. Kde rieka bystrejší má spád a človek má človeka rád, kde matky väčšmi ľúbia synov, kde pieseň kráča javorinou. Kde nad bralom smelšie krúži orol, vták, kde sú modravejšie rána v údolí, kde ťa taký svieži vánok ovlaží, keď si vyjdeš do polí. Kde sú kvety s väčšou láskou sadené, kde sa voňavejší chlieb urodí nám, len tam, kde svoj domov máš, áno tam, len práve tam. Každý z nás má to svoje rodné mesto, svoju rodnú dedinu, kde sme ako malí šantili, behali, lietali v krásnych rozkvitnutých lúkach. Kde sme prežili svoje krásne detstvo, každý máme ten svoj rodný kraj, tak si ho chráňme, veď je náš, aj keď je len malý. Tam, kde nad bralom smelšie krúži orol, vták, tam, kde sú modravejšie rána v údolí, kde ťa taký svieži vánok ovlaží, keď si vyjdeš do polí. Kde sú kvety s väčšou láskou sadené, kde sa voňavejší chlieb urodí nám, len tam, kde svoj domov máš, áno tam, len práve tam, áno tam, len práve tam, áno tam, len práve tam.