Zbor: Na dunajskom nábreží sme stáli, bez slovíčka jak dvaja cudzí, kde sme sa vždy tešili a smiali, trhali sa putá dvoch ľudí. Odrazu však polnoc bila v diali, tak ako pri prvom stretnutí, Vianoce nás do biela zaviali, vtom sa naše srdcia ozvali. Milan: Do zajtra čakaj, keď mi navždy odchádzaš, do zajtra čakaj, na všetko si spomeň. Nech neodbijú hodiny našej lásky, veď zajtra možno krásny zas bude deň. Do zajtra čakaj a nezabudni na mňa, veď neodchádzaj, kam pôjdeš do neznáma. Zbor: Celý svet nedá, čo moje srdce vie ti dať. Milan: Nuž dovidenia, do zajtra snáď.