Chcel si mi krásu darovať v snoch, ja som ťa dávno zabudol sniť, môj majetok s pominul v dňoch, keď som si myslel, že začal som žiť. S nádhernou piesňou chodil som spávať, opojným vínom mámil si zrak, s bozkami dievčat smel ráno vstávať, bol som im v láske perfektný žiak. Len príliž rýchlo skončilo leto, zostal som zrazu úplne sám, uplynul šepot a rúk už nieto, bozky sa stratili, nevedno kam. Zostal som sám na prahu rána, môj mešec zrazu deravým bol, priatelia moji, ach aká to rana, odišli a nik mi nepomohol. Chladné mám líce a v srdci hlad, hľadal som nádej pre spústu vín. Jediné, čomu mohol byť som rád, že som sa stal pastierom svíň. Tak teda idem k otcovi, a poviem "Otče, zhrešil som. Odpusť mi, prosím, mnoho vín, veď vidíš, aký biedny som." Môj otec mával vždy veľa sluhov, a každý bol u neho rád, nedával nikdy priveľa sľubov, no nikdy nik u ňho nepoznal hlad. V to ráno krídla boli tak krásne, sloboda zdala sa jediným snom. Teraz však vidím vec celkom jasne, prešlo už víno, ja zas triezvy som. Tak teda pôjdem a hoc iba sluhom na dvore otca zostanem žiť, zaťatý v práci za orným pluhom, šťastie si môcť zas raz vydobyť.