Prebudil som sa do príjemného dňa, a svet bol nádherný, sen letnej polnoci ma vtiahol do svojho čara... Snívalo sa mi o starom mužovi, sediacemu a sledujúcemu dážď po celú noc, nemohol zažmúriť oko, ako všetky tie kvapky padali... Rozprával mi o nádhere, skrytej v našich čelách, rozprával mi o podlosti, ktorú namiesto nej ukazujeme... A keď urobíme nesprávny krok, poučíme sa zo všetkej tej bolesti? Sen letnej polnoci, ako muž sledoval dážď... A potom o polnoci prevrátil do seba ďalší drink, a naklonil sa k môjmu uchu: “Po polnoci si predĺžime polovicu noci, alebo možno viac” A začal mi rozprávať, načo to všetko bolo dobré... Prebudil som sa v kresle, muž odišiel, ani neviem kam, nechal ma tam sedieť, a pozerať na dážď... Moc si z toho nepamätám, ale znela mi ozvena jeho slov, sen letnej polnoci, a potom opäť prebudenie... Možno toho muža už nikdy nenájdem, možno odišiel navždy, možno tu budem musieť sedieť, a sledovať počasie... Jedna vec mi celkom určite pomohla, stala sa tamtú noc, odhalila mi niečo odlišné medzi nesprávnym a správnym... A o polnoci, ak nemôžeš spať, môžem sa nakloniť k tvojmu uchu, po polnoci si predĺžime polovicu noci, alebo možno viac, a ja ti začnem rozprávať, načo to všetko bude dobré... Prebudil som sa do príjemného dňa, a svet mi pripadal nádherný, sen letnej polnoci ma drží v svojom kúzle...