Dnes vidím svoj národ v hanebnom ponížení, ranená krajina v bolestnom utrpení. V záhube volá synov do bojov posledných, severný vietor sa dvíha, oheň zosilní. Znak slnka útočí... Berú ti matku zem, to srdce z hrude verných synov, hasne svetlo tvojej slobody, oheň kniežat zloby sa rozľahol. Tam kde zem objala synov mŕtvych stojí diabol a národ vrhá tieň, krv zlosti v tvojich silách prúdi, nemáš čo stratiť, tak v rukách zovri meč! Nikdy neutíchne hlas, plač krajiny prebúdza nás, prichádza čas pozdvihnúť meč, vziať si späť pôdu našich otcov, v boji za budúcnosť synov. Teraz máš poslednú nádej, nedaruj krajinu kliatbe smrteľnej, z mýtov stovky rokov starých zaznel hlas predkov: za národ vpred! Zotri si krv z ranenej hrude, pozbieraj sily do bitky poslednej, konečné víťazstvo sa blíži, keď úder hromu v peklo zmení sen. Nikdy neutíchne hlas, plač krajiny prebúdza nás, prišiel ten čas, pozdvihnúť meč, vziať si späť pôdu našich otcov, v boji za budúcnosť synov. V hlave hnev rozhorel kríž, jeho svetlo ti dalo silu žiť, bol si slobodný, slobodný... Zem sa zvíjala v kŕčoch bolesti, zem plakala krvou národa, keď bojiskom zneli náreky a sme zahalili svoju tvár temnotou ukrutného boja. V lesku slnku prichádza krvou vykúpená sloboda, výpovede stáročí o utrpení môjho národa, svedectvá a legendy o mužoch viazaných prísahou preliatej krvi, hynúcich cti a vernosti. Búrka zúriť bude na zemi a k nebesám bude stúpať dym, raz všetci zaplatíme daň za cenu našej slobody. Nikdy neutíchne hlas, plač krajiny prebúdza nás, prišiel ten čas, pozdvihnime meč, vezmime si späť pôdu našich otcov, v boji za budúcnosť synov.