Opilý svet Všetko ma nechalo, krčmár aj svet, už samotnejšieho na svete niet: tak teda už aj ja domov ťahám, ale - vínko - teba tu nenahám. - Ha! čože sa tomu svetu robí? Čo to za opilé sú podoby? Kníše sa, váľa sa všetko na ňom: bodaj že ťa, svete, aj s ožranom! - Čože ty tak sliepňaš, mesiac z neba? No tebe tiež viac ver' už netreba: oči máš zmútené, líca bledé; hľa, tak sa ožranom takým vedie! A tie hviezdy ako si tancujú a hlávky opilé nadhadzujú; vše sa jedna na zem dol' skrbáli: tie sa tiež náramne dostrebali! Už aj tie oblaky sa doťali, že sa tak po nebi rozváľali: pocestným pokoja už nedajú, a mňa, že piť nechcem, oblievajú! A ten slávik, ten - vraj - vodu pije: horká jeho voda - čo tam zhnije! Od čohože spieva, vyskakuje? - Poznať mu, že rád tiež poťahuje! Steny, ožrané ste, to viem sväte, lebo sa už na mňa opierate! - Ešte aj tie skaly v hlave majú, keď nohy triezvemu podkladajú! - Opilé je nebo ožraný svet, všetko dosúkané - triezve nič niet!- No, svet nešľachetný dobre sa maj! - pred ním, krčma moja, ty ma schovaj!