September, Tebe prvému z jesene vzdávam hold, Obdobiu zo všetkých najväčšiemu. Keď prichádza hrom a obloha sa zatiahne, A kvapky dažďa pomaly padajú. Umierajúce slnko, skryté za oblakmi, keď Perún búrku prebudí, S posledným blesku zablysnutím, Príroda sa prebúdza k životu. Keď tiene boli zvolané a mrchožrúty hľadali svoju korisť, Jeseň dosiahla rovnodennosť a slzy boli odplavené, Pravda sa zdala byť krutá a slová strácali význam, Lovci súmraku na svojom temnom zhromaždení. Padá noc a obloha sa zatemňuje, September vo svojej najväčšej kráse... Príroda dala a svoje si aj vezme. Padá noc berie to, čo patrí dňu, Vo vytržení mizne všetko svetlo... Príroda dala a svoje si aj vezme. Ako tlejúce uhlíky, tvoj život sa mení na kúsky popola, Ktoré odnáša vietor, Bolo ti sľúbené vytrvať, no rozplývať sa ako svetlo v slepote. Posledné sekundy odpočítavajú čas, ktorý ti zostáva a príroda plače v smútku za svojim synom. A to, čo predtým také skutočné sa zdalo... Teraz je iba sen. Jesenná rovnodennosť Hodiny utekajú ako okamihy, v očakávaní smrti tak sladkej, Na pravde už viac nezáleží, duša spieva svoj žalospev, Žalm o živote jedného človeka, spísaný krvou do knihy mŕtvych mien, Október v nedohľadne. Padá noc a mrchožrúty sa zhromažďujú, September im ponúka svojho zblúdilého syna... Príroda dala a teraz si to berie späť. Padá noc, rovnodennosť je naplnená, Mrchožrúty sa nasýtia... Príroda dala a už je to navždy preč. Priamo, súmraku do náruče, keď sa obloha ebenom zafarbí, Slepec hľadá svoj zrak, no v zúfalstve padá k zemi, Stromy večnej jeseni vzdávajú hold a rieky zabudli tiecť, A ja sám, Moje ja, jej vlastné, sa rozpamätávam k rozumu. Sýrius najjasnejší svoju hviezdnu bránu otvára A nadpozemská smrti silueta ticho očakáva Priamo, súmraku do náruče, keď sa obloha ebenom zafarbí, Oddávam sa týmto posledným sekundám, zajtrajšok pre mňa mŕtvy... Boh je mŕtvy a jeho stvoriteľ opäť ožil