Prisahám na všetko, čo mám, že svet sa zbláznil do rána. Pozriem na ulicu, že čo ak, nevidím nič, len prach a som si istá jedným, všetko sa zbláznilo s ním, zmizla radosť, istota, nestíham sa pýtať: R: Ako mám vedieť, ako stáť? Ako sa mám pozerať? ..keď zem sa prepadá pod nohami a svet horí pred očami! Ako mám necítiť strach? Ako mám vedieť, koho brať? ..keď iný pocit nepoznám, nepamätám.. Vo svete sa láska stratila, bez nádejí, ako ja, s tými, čo určite raz zradia a vzdajú sa včas. Stále mám pocit, že nepoznám svet okolo a neprijímam, nestíham sa spamätať a spýtať: 2x R: Ako mám vedieť, ako stáť? Ako sa mám pozerať? ..keď zem sa prepadá pod nohami a svet horí pred očami! Ako mám necítiť strach? Ako mám vedieť, koho brať? ..keď iný pocit nepoznám, nepamätám..