Keď som mal sotva sedemnásť,
mal som plnú hlavu úžasných snov,
keď ma srdce zavolalo, plný nadšenia som ho nasledoval.
Keď som mal dvadsať jeden, patril mi celý svet.
Bol som tvoj a ty si bola božská
a na ničom inom nezáležalo. Takže
neverím v osud,
neverím v lásku,
neverím že sa čohokoľvek môžem v živote nabažiť...
Kámo, mal si nás vidieť,
keď sme si to namierili na Venušu
prechádzajúc sa po Mliečnej dráhe.
To bol teda deň, hej, hej...
Prechádzajúc sa po tak neskutočnom mieste,
správajúc sa akoby to s nami nič nerobilo.
Zlato, boli sme tam, kde sme patrili...
Tak, čo na to povieš?
Hej hej...
A ako tak plynie život v realite,
stráca sa tvoja nádej a hrdosť.
Neostalo nič okrem pochmúrnych myšlienok.
No len nezabudni na to, kto si,
kde všade si bol, došiel si tak ďaleko.
Nikdy v živote nedovoľ, aby ťa videli na dne.
Neverím v zázraky,
neverím v pravdu,
neverím, že čokoľvek dokáže v tebe vzkriesiť nadšenie.
Kámo, mal si nás vidieť,
keď sme si to namierili na Venušu
prechádzajúc sa po Mliečnej dráhe.
To bol teda deň, hej, hej...
Prechádzajúc sa po tak neskutočnom mieste,
správajúc sa akoby to s nami nič nerobilo.
Zlato, boli sme tam, kde sme patrili...
Tak, čo na to povieš?
Hej hej...
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.