Neviem prečo zakabonil tvár,
zamračil sa a skoro sme sa pohádali,
vtom zaševelil večerný dážď
a schúlení sme sa schovali v tôni stromov,
všetci utekali, ale nám bolo tak fajn, fajn.
Padal dážď vlahý,
padal tmavý do korún,
vravel mi drahý,
to ten pravý mrholí.
Na ceste domov
svoj mi podal pršiplášť
a v lístí stromov
šumel dážď, drobučký dážď.
Povedal tiež nebeský padá
vodopád
a on že badá,
že má rád, že má ma rád.
Ja, on a dážď
máme spoločný rým
a že je náš
v rýme hovorím s ním.
Sadol si dážď
nad okná, na konár, na konár,
lebo vidieť chcel zvlášť,
akú láska má tvár.
Vraj sa mu cnie,
lebo vie, že je sám,
šumí a znie
teraz výlučne nám.
Šumí svoj rým
a hlas radostný má, veru má,
lebo traja sme s ním,
milý, láska a ja.
Padá dážď zlatý,
padá dobrý, popŕcha,
na nás to platí,
keď svet mokrý povrch má.
Nech si len padá,
nech si prší, nevadí,
ja ho má rada
a dážď rád nás pohladí.
Domov šiel, utiekol kvapkám
dažďovým,
mňa milý hladká,
ja sa máčam,
kráčam s ním.
Ja, on a dážď
máme spoločný rým
a že je náš
v rýme hovorím s ním.
Sadol si dážď
sadol k nám na konár, na konár,
lebo vidieť chcel zvlášť,
akú láska má tvár.
Vraj sa mu cnie,
lebo vie, že je sám,
šumí a znie
teraz výlučne nám.
Šumí svoj rým
a hlas radostný má, veru má,
lebo traja sme s ním,
milý, láska a ja.
|