V modrej diaľke za horami,
kde je sladko žiť,
na prérii kovboj usína.
Pod hlavou má mäkkú trávu,
nad ním hviezdy svit,
na vzdialenú lásku spomína.
A v tichu noci,
tam uprostred spiacich stád,
do jeho duše vkráda sa tieseň.
Gitara stará, verný kamarát,
do noci zahrá clivú pieseň.
Na prériu už súmrak zvoľna padá,
hola hou, hola hou, hola hou
a k spánku chystajú sa tiché stáda,
hola hou, hola hou, hola hou.
Savana spí,
len od ohrád
zaznieva pieseň,
ktorú mám tak rád,
hola hou, hola hou, hola hou,
letí vzdialenou ozvenou.
O o ohó, kým nad kaňonom svieti luna bledá,
hola hou, hola hou, hola hou,
spomienka na teba mi usnúť nedá,
hola hou, hola hou, hola hou.
Ktovie, kde je romantika starodávnych čias,
kde je Tom Hicks, kde Buffalo Bill,
kde sú slávni hrdinovia,
kde hromový hlas Jacka,
čo sa nikdy neholil.
Dávno už v skalách doznel rachot pištolí
a posledný kolt z ruky vypadol,
stratená láska dávno nebolí,
Manitou sa v čase prepadol.
Hmm, hmm, hmm,
hola hou, hola hou, hola hou,
hmm, hmm, hmm,
hola hou, hola hou, hola hou.
Savana spí,
len od ohrád
zaznieva pieseň,
ktorú mám tak rád,
hola hou, hola hou, hola hou,
letí vzdialenou ozvenou.
O o ohó, kým nad kaňonom svieti luna bledá,
hola hou, hola hou, hola hou,
spomienka na teba mi usnúť nedá,
hola hou, hola hou, hola hou.
|