Duj, duj, duj ...
Duj, duj vietor v mojej záhrade,
daj, daj hviezdy slané,
nazbieraj ich nebadane,
duj, duj, nerozmýšľaj,
nech sa stane, čo sa stane,
duj, duj, duj.
Noc má všade svoje sídlo,
ale ja sa nechcem vzdať,
daj, daj aspoň jedno krídlo,
aj keď z letu býva pád, pád.
Duj, duj vietor v mojej záhrade,
daj, daj hviezdy slané,
nazbieraj ich nebadane,
duj, duj, nerozmýšľaj,
nech sa stane, čo sa stane,
duj, duj, duj.
Nechce sa mi, márna sláva,
večne iba ticho stáť, stáť,
stáť ako suchá tráva,
to už radšej let a pád.
Duj, duj vietor v mojej záhrade,
daj, daj hviezdy slané,
nazbieraj ich nebadane,
duj, duj, nerozmýšľaj,
nech sa stane, čo sa stane,
duj, duj, duj.
Roztvor vo mne svoje krídla,
odletíme rýchlo preč,
tam, tam, kde len vtáci sídlia,
naučia nás svoju reč.
Duj, duj vietor v mojej záhrade,
daj, daj hviezdy slané,
nazbieraj ich nebadane,
duj, duj, nerozmýšľaj,
nech sa stane, čo sa stane,
duj, duj, duj.
Duj, duj, duj ...
|
Zora Kolínska:
Josef Abrhám:
Karol Duchoň:
