Mláďatá nás žalujú
a kričia svoju bolesť:
Nerúcajte nám hniezdočká,
dokiaľ sme v nich
a holé.
Raz, keď nám krídla narastú
pre všetky diaľky zeme,
my z toho hniezda potichu
aj samé odídeme.
A hniezdo ozaj osamie,
zatíchne, čo v ňom znelo,
no nezareptá, prečo aj?
Veď dovŕšilo dielo.
Trochu ho bolí obloha,
hľadá v nej vtáčie voje,
nájde však odkaz od Boha,
že vie už o ňom svoje.
Chválim ťa, hniezdo po mene
a so mnou všetko živé,
vykonalo si zverené,
bolo si spravodlivé.
A Božie srdce vznešené
i múdry rozum Boží
to prázdne hniezdo jesene
z koruny bytia zloží.
Trochu ho bolí obloha,
hľadá v nej vtáčie voje,
nájde však odkaz od Boha,
že vie už o ňom svoje.
No kým sú deti, mláďatá,
bude sa dvíhať k hviezdam
ich pieseň sotva načatá:
Nerúcajte nám hniezda,
nerúcajte nám hniezda.
|
Ľubo Belák:
Alone:
Ľubo Belák:
