Stanica môjho vlaku
Existujú spomienky písané do snehu v neznámych monogramoch, ktoré nikto nepozná.
Existujú spomienky písané na toaletný papier,
lebo som mal ťažkosti tak ľudské.
A existujú spomienky na vílu s ústami zababranými od peľu,
ktorú som nikdy hmotne nestretol, ale ktorú stále hľadám.
Hľadám ju v každom meste, ktoré navštívim,
v každej kaviarni, ktorú navštívim,
a stretávam ju v každej opačnopohlavnej osobe, stretnúc ju na ulici.
Keď sa však priblížim, zbadám, že to nie je ona, a potom utekám,
nie pred ňou, ale pred sebou,
a pred hanbou, že som ju opäť nespoznal.
A potom hľadám súkromie.
A nakoniec ho nájdem v záchode rýchlika, ktorý uháňa, ani neviem kam.
A vtedy sa mi zdá, že všetka poézia pramení z tejto malej miestnosti,
s jedným rozbitým zrkadlom, netečúcim umývadlom,
a s tabuľkou: nepoužívať, pokiaľ vlak stojí.
Ale to je iba moment, potom sa mi znova vybaví ten neurčitý obraz,
ktorý beží po lúke plnej kvetov,
mierne sa prehýba v páse, aby sa rukami dočiahol vrcholiek margariet,
svojich konkurentiek, s očami hlbokými a plnými vlhka,
a s rukami dobrými, keď hladí moje rany,
aj po tých rukách strašne túžim,
a preto ju musím nájsť.
Pretože iba ona mi môže povedať kto som ja, a kto je ona.
Aj to najsúkromnejšie súkromie zhovädí sprievodca pýtajúci cestovný lístok,
a v každom kupé príliš hučí magnetofón,
toto je bláznivý vlak, ja z neho asi vyskočím.
Aj tak sa mi zdalo, že tvár mojej víly, sa mihla v hmle za oblokom,
a tam kde dopadnem, to bude stanica môjho vlaku,
v ktorej tú svoju vílu určite pohľadám.
Nesnažme sa hľadať vždy medzi inými,
veď stále sme tí istí aj s ponožkami cudzími.
A stále sme tí istí aj s vlasmi dlhými,
aj modrými, aj bielymi, tak prosím.
Niekto sa narodí s rakovinou na mozgu
a niekto sa smeje aj pri bozku.
Ja vždy kľačím, keď ty odpúšťaš,
ja vždy prosím, keď ty odpúšťaš,
odpúšťaš?
Ja som sa narodil s rakovinou na mozgu
a ty sa mi smeješ aj pri bozku, aj pri bozku
aj pri bozku. |
Marián Geišberg:
