V tom malom meste úzkych ulíc,
keď večer hviezdy zhasína,
po prašnej ceste vkradnú sa ľudia do kina,
na chvíľu zabudnúť, zabudnúť strach a hlad,
chvíľu sa opájať tým milým, čo máme v sebe rád.
Do tmy lúč kreslí postavy,
na striebornom plátne žurnál,
pochody, zbrane, popravy
a v jednej chvíli v šere kina
na plátne vidí matka svojho syna.
Zlomené kríže šibeníc,
kamaráti budia kamaráta,
kostnatým prstom sny ich ráta,
na hrudiach nápis partizán, bandita,
hmm, kto o nich chce vedieť,
ten nech sa matiek opýta.
Ten film bol o láske
a matka v šere kina,
nemá síl odísť,
len ticho ruky spína.
To tú pani dojalo,
zakričal niekto z prava,
nech si len trochu poplače,
veď v kine sa to stáva.
Raz ktosi povedal o vojne zvláštnu vetu,
že trpia v nej vždy tí, čo dali najviac svetu,
z vecí sklo, zo zvierat kone
a z ľudí ženy.
Raz ktosi povedal o vojne zvláštnu vetu,
že trpia v nej vždy tí, čo dali najviac svetu,
z vecí sklo, zo zvierat kone
a z ľudí ženy.
|