Stieram tajne prach
z pár žltých obrázkov,
keď ma navštívil,
dosť čudnou otázkou.
Ráno bledých liet
tam márne opýtam,
prečo každý z nás
šiel za šťastím vysneným sám.
Bolo to dávno, tak dávno,
ozvi sa späť,
spŕchol už z bielych
agátov kvet.
V priezračnom ráne
vkráda sa k nám chlad,
dávno, tak dávno
mával si ma rád.
Dýcha ešte les
a zrejú klasy žít,
tam, kde opájal
nás lásky mocný cit.
V sadoch vládol máj,
dym stúpal k nebesám
a predsa každý z nás
šiel za šťastím vysneným sám.
Bolo to dávno, tak dávno,
ozvi sa späť,
spŕchol už z bielych
agátov kvet.
V priezračnom ráne
vkráda sa k nám chlad,
dávno, tak dávno
mával si ma rád.
Bolo to dávno, tak dávno,
ozvi sa späť,
spŕchol už z bielych
agátov kvet.
V priezračnom ráne
vkráda sa k nám chlad,
dávno, tak dávno
mával si ma rád,
mával si ma rád.
|