Volal som tvoje meno von hlasno vo dvore,
Kryštál, ktorý som držal bol ako starý priateľ
Vinič sa plazil po múroch
Vietor držal jeho dych
Ale odpoveď po ktorej som túžil nikdy neprišla...
Povedali, že tvoje meno bolo večne prekliate nadmieru,
Rodiny v hádke bojovali s otrávenými jazykmi
A stále cez tmu,
Oslepenie, horká nenávisť,
Zlomila žiarivé svetlo dvoch milencov osudu...
Múry postavené medzi nami,
Míle rozdelujúce nás,
Stále v našich srdciach zdielame ten istý sen...
Cit taký silný,
My práve musíme niesť,
Do nášho magického sveta...
Osud ich nazval ako striebornú báseň
Oni nasledovali tanec dokedy hudba nezomrela...
Posledný raz čo sa stretli bol na zemnej posteli
Obaja vediaci, že sa stretnú znovu vo svetle...
Múry postavené medzi nami,
Míle rozdelujúce nás,
Stále v našich srdciach zdielame ten istý sen
Cit taký silný,
My práve musíme niesť,
Do nášho magického sveta...
V našom magickom svete... V našom magickom svete...
Bez strachu, drahá Júlia, tvoj Romeo volá,
On ťa čaká na konci piesne,
Tento svet bol priveľmi krutý... pre milencov ako vy,
Ale tu, v našich srdciach vy budete navždy žiť... |
Blackmore's Night:
Blackmore's Night:
Blackmore's Night:
Blackmore's Night:
