Beznádej prší,
hmla smútku padá,
tiene len letia
a pláň v duši je pustá.
Viem, že tuší,
že potajme zbadá,
že na ňu myslím,
na jej milované ústa.
A predsa je iná
ako obyčajná žena,
čo ľúbi hodváby,
ohnisko kovov zlatých.
Však prázdno vždy nie je asi
predsa žehnám tie vlasy,
oči drahé, na zemi jej tieň.
Kto ozaj rád má,
na odplatu nehľadí,
keď túžba kradmá
vzlieta, svieti i žiaľ.
Otváram nebesá,
pohľad, keď ťa pohladí,
no srdce klesá,
vie, že pre mňa pohľad nemá.
A predsa je iná
ako obyčajná žena,
čo ľúbi hodváby,
ohnisko kovov zlatých.
Jej úsmev dávno vie,
navždy čakám do drahých dlaní,
že ma pozná,
ktovie, možno privinie.
Kto ozaj rád má,
na odplatu nehľadí,
keď túžba kradmá
vzlieta, svieti i žiaľ.
Otváram nebesá,
pohľad, keď ťa pohladí,
no srdce klesá,
vie, že pre mňa pohľad nemá.
A predsa je iná
ako obyčajná žena,
čo ľúbi hodváby,
ohnisko kovov zlatých.
Jej úsmev dávno vie,
navždy čakám do drahých dlaní,
že ma spozná,
ktovie, možno privinie.
Že ma možno
raz predsa privinie,
privinie, privinie.
|