Sima: Nevrav mi, že nejestvuje
vietor, čo zlé odvanie,
na ladenie myšlienok,
že nenachádzaš správne struny,
že zbytočne hľadáš,
čo je tvojho bytia poslanie
a že piesne z vysokých skál
nie sú vôbec žiaden únik.
Ó, ó, ó ...
Zuzana: Nevrav mi, že nedokážeš
lietať vyššie,
že tie kopce zasnežené
nelákajú dušu ti,
že musíš ísť takou cestou,
ktorou už raz niekto išiel,
že sa vzchopiť nedá,
ak si unavená na púti.
Ó, ó, ó ...
Sima: So škoricou pomaranče
ako mnohým chutí hudba,
stačí začať dávať šance,
rozhodnúť sa tempo ubrať.
Zuzana: Postáť v tichom rozjímaní,
objať sa a zmieriť rany,
s čistou rozjasnenou tvárou
žiariť jednoduchým čarom.
Spolu: Duše divoké
nikdy nezomierajú,
vlastný mier majú,
duše divoké
ako orly lietajú,
keď sa vznášajú.
Duše divoké
nikdy nezomierajú,
vlastný mier majú,
duše divoké
ako orly lietajú,
keď sa vznášajú.
Ó, ó, ó ...
Duše divoké
nikdy nezomierajú,
vlastný mier majú,
duše divoké
ako orly lietajú,
keď sa vznášajú.
|