Čas skrotol,
divoké kone s ním,
čo bežia do dialí,
potichu ustali.
Vidia v odraze vody orly,
chceli by letieť ako ony,
ale nemôžu.
Biele kone
pijú zo stupaje
rozorvanej zeme,
čo celkom nahá je,
človek zmenil ju na nepoznanie,
kone z nej pijú.
Kam bežíte, kone, kone slobodné,
cesty sú zradné, tmavé a nerovné,
človek zabudol lietať, je stratený,
kým svoju túžbu zas na krídla nezmení.
Divoké kone
ďalej tryskom bežia
cez lesy, cez lúky,
kde ľudské ruky
nesiahnu, neničia,
neberú vieru a túžbu letieť.
Cválajú v pätách
orlom až na koniec sveta
a veria, že im narastú krídla.
Cválajú k súhvezdiu Pegasa
s otázkou, či ozaj nedá sa,
či im nenarastú bájne krídla,
bájne krídla.
Kam bežíte, kone, kone slobodné,
cesty sú zradné, tmavé a nerovné,
človek zabudol lietať, je stratený,
kým svoju túžbu zas na krídla nezmení.
Kam bežíte, kone, kone slobodné,
cesty sú zradné, tmavé a nerovné,
človek zabudol lietať, je stratený,
kým svoju túžbu zas na krídla nezmení.
|
