Závoj skrýva miesto tváre tieň,
nevesta, čo nosí rúcho smútočné,
dávna známa, ale cudzia ako klam,
každú noc sa pred ňou tajne zamykám.
Spáva, kde ju nohy zanesú,
v zemi menom Nikde má vraj adresu,
viem, má v očiach prázdno
ošarpaných stien,
ja si skrátka na smrť
nikdy nezvyknem.
Keď príde k nám
ako prievan vo dverách,
poviem jej: Tak vážená,
neviem ako sa umiera,
neviem ako sa umiera.
Píšu o nej v čiernych kronikách,
viem, že raz mi povie:
Dnes ťa zatýkam,
satén z naftalínu
má posledná zo žien,
ja si skrátka na smrť
nikdy nezvyknem,
ja si skrátka na smrť
nikdy nezvyknem,
ja si skrátka na smrť
nikdy nezvyknem.
|
Paľo Drapák:
Paľo Drapák:
