|
|
7th Avenue - Ondrej Trepáč – CONAN A PANI PRSTEŇOV 7th Avenue - Ondrej Trepáč – CONAN A PANI PRSTEŇOV |
*** Autor textu: Adam Š?epán | Fahjána déví sa zmyselne natiahla na posteli. Jej nádherné, štíhle telo sa naplo ako luk. Natiahla ruky smerom k mužovi stojacemu vo dverách a túžobne zapriadla.
“ Poď! Chcem byť tvojou! Neobanuješ, uvidíš.” – hlas mala sladký a zaliečavý. Hlas, ktorému nikdy nijaký muž neodolal. Tento však stál, ani sval na tvári sa mu nepohol, modré oči mal prižmúrené a pozorne nimi sledoval ženu, ktorá sa mu núkala. Nebola prvá a ani posledná a za normálnych okolností by jej s chuťou ukázal, čo dokáže, ale prirodzená opatrnosť človeka, ktorý väčšinu života strávil v divočine alebo na bojovom poli mu bránila strhnúť zo seba šaty a vziať ju do náručia.
Okolo Fahjány déví, panovníčky Galkoru, kolovalo príliš veľa divokých povestí o mužoch utýraných na smrť, o mužoch zmiznutých bez stopy či zotročených do tej najhroznejšej miery. Nemal najmenšiu chuť zaradiť sa medzi nich.
“ Si chladný ako tie tvoje hory, ktoré ťa zrodili. Si ako ľad. Chcem ťa roztopiť svojím teplom! Conan? Tak sa voláš, či nie? Povedali mi o tebe, že ti nijaká žena neodolá, a že ani ty nijakú neodmietneš. Tak prečo tu stojíš ako chrámový stĺp? Prečo nejdeš bližšie a nezničíš ma svojím objatím. Ženy, ktoré ťa spoznali tvrdili, že sa v tvojom zovretí cítili, ako by ich objímal sám boh lásky a rozkoše Arjára”.
Conan musel v duchu pripustiť, že to všetko je pravda, ale to boli všetko ženy, z ktorých nešla hrôza, ženy, ktorým mohol dôverovať. Ale táto tu bola čosi celkom iné. Vládkyňa Galkoru, jedného z množstva mestských štátov na severovýchode Vendhyje bola žena, ktorá si len ťažko zaslúžila jeho dôveru. Priatelia, ktorým sa zveril so svojím zámerom ísť sem, aby videl božsky krásnu Fahjánu déví, ho dôrazne varovali, aby si to radšej rozmyslel. Fahjána vraj dokázala mužov ovládať, máloktorý jej odolal a ona si s nimi robila, čo chcela. A keď ich už nepotrebovala, tak ich jednoducho nechala zabiť. Ich telá však nikdy nikto nenašiel.
Galkor ho uchvátil svojím neskutočným leskom a bohatstvom. Keď sa prvý raz prechádzal po jeho širokých, mramorom dláždených uliciach, zrak mu prechádzal od lesku zlata a striebra, ktoré tu bolo všadeprítomné a také bežné, ako inde hlina či kameň. Ani v samotnej Ajodyji, hlavnom meste Vendhyje, nevidel toľko bohatstva ako tu. Neboli tu nijaké zatuchnuté uličky pre chudobu, pretože tu nijakí chudobní nežili. Ešte aj sluhovia, práčky či pohoniči chodili oblečení v hodvábe, ovešaní zlatom a perlami. Bolo to pre neho čosi nevídané.
On sám však spočiatku nevzbudzoval nijakú pozornosť domácich. Tunajší ľudia boli zvyknutí na prítomnosť všelijakých cudzincov z celého sveta, ktorí prichádzali, aby uvideli ich panovníčku. Aj tento modrooký, tmavovlasý obor oblečený do krúžkovej zbroje, s veľkým mečom zaveseným v púzdre na rozložitom chrbte je iste len jedným z mnohých, ktorí sem zavítali zďaleka – a už sa domov nikdy nevrátili. Ubytoval sa v jednom z početných hostincov a už po krátkom čase zistil, že uvidieť Fahjánu déví nebude také jednoduché. Hostinský, inak príjemný a úslužný muž stredných rokov, mu vysvetlil, že jej výsosť si sama vyberá tých, ktorým venuje svoj pohľad. Možno potrvá veľmi dlho, kým sa jej uráči poctiť ho, ale je aj veľmi dobre možné, že sa toho nikdy nedočká. Fahjána bola presne taká nevyspytateľná ako krásna. Čo jej však bolo treba pripísať k dobru bolo, že na rozdiel od svojich predkov neviedla nijaké výbojné vojny, radšej stavala nové chrámy a paláce, alebo usporadúvala veľkolepé hry a slávnosti. Na chýrne trhy v Galkore prichádzali karavány neraz až z Kithaja.
Conan však nemal chuť tvrdnúť v akomsi hostinci. Najprv to skúsil po svojom. Zašiel priamo do paláca a ponúkol svoje svaly a meč veliteľovi stráže. Kapitán ho síce vyskúšal a musel uznať, že lepšieho bojovníka ešte nestretol, ale potom mu slušne vysvetlil, že v Galkore nie je dovolené prijímať do armády cudzincov. Conan sa nevnucoval, ale nevzdal sa. Cestou do hostinca sa zastavil v jednej kováčskej dielni. Jej majiteľ menom Kárasthor mal viditeľne príliš veľa práce, než aby ju stíhal sám. Cudzincova ponuka pomôcť mu prišla veľmi vhod. Conan sa do kováčskeho remesla vyznal možno ešte lepšie ako sám majiteľ dielne a ten bol jeho schopnosťami úplne ohromený. Okamžite ho prijal do práce, dal mu bývanie, stravu a dobrý plat. Do galkorskej armády síce cudzincov nebrali, ale zamestnávať ich nikto nezakázal.
Už v prvý deň Conan zistil, že Kárasthor má mladšiu sestru. Volala sa Tansála a ak o nej niekto tvrdil, že je to krásavica, rozhodne sa nemýlil. Conanov zjav ju celkom uchvátil. Bol taký odlišný od miestnych mužov. Len máloktorý z Galkorčanov mu siahal po ramená. Od prvej chvíle ju neodolateľne priťahoval a už na druhý deň, keď jej brat išiel s tovarom za zákazníkom, ho zviedla. Milovanie sa s obrovským, divokým cudzincom bolo pre ňu šokom, ale v tom kladnom zmysle. Hneď utekala za svojou najlepšou priteľkou, aby jej popísala, čo zažila. A popísala to tak, že dotyčná priateľka okamžite zatúžila spočinúť v Conanovom náručí.
Čoskoro si Conan vyslúžil nie len povesť vynikajúceho kováča, ale ešte vynikajúcejšieho milenca. Hlavne neuspokojené, bohaté galkorské vdovy ho tajne pozývali do svojich budoárov a zahrnovali priazňou. V meste ich bolo neúrekom, za čo mohol Conan vďačiť Fahjáninmu otcovi Pauná rádžovi, ktorý viedol dlhé roky neúspešnú vojnu so susedným mestským štátom Tarmaníjou. Padli v nej tisíce galkorských mužov, po ktorých zostali užialené mladé manželky. Čas však ich žiaľ zahojil a ony sa začali obzerať po niekom, kto by im padlých manželov aspoň nakrátko nahradil. V láske boli vášnivé a ohnivé a on im neostával v tomto smere nič dlžen. A tak sa stalo, že už po niekoľkých týždňoch sa o výnimočnom cudzincovi dozvedela aj samotná Fahjána déví. Stalo sa tak prostredníctvom jednej z jej dvorných dám, ktorá mala to potešenie spočinúť s ním na lôžku.
Čím dlhšie však Conan v Galkore býval, tým viac zvláštnych, miestami až desivých vecí sa o jeho vládkyni dozvedal. Svojím zámerom vidieť ju sa nikdy netajil, napokon, cudzinci do tohto mesta neprichádzali pre nič iné, ale už po pár dňoch začínal mal akýsi zlý pocit. Čosi vo vnútri, jeho neidentifikovateľný šiesty zmysel, ho varoval a radil mu, aby to radšej vzdal, sadol na koňa a trielil preč. Bol by však asi sám seba považoval za zbabelca, keby ušiel bez toho, aby sa nepresvedčil, že tie povesti o božskej Fahjáne nie sú len báchorky.
A teraz tu stál na prahu jej komnaty a cítil, ako sa jeho vlčí inštinkt ozýva nástojčivejšie, ako inokedy. Bola naozaj božsky krásna, oveľa krajšia, než si predstavoval, vôbec sa nedivil, že muži pred ňou strácajú všetku súdnosť a vôľu, ale zároveň cítil, že táto žena je nebezpečná. Nedokázal presne určiť, v čom to jej nebezpečie spočíva, ale uvedomoval si ho celkom zreteľne. Preto aj váhal, či má poslúchnuť a pristúpiť k nej. Nepochyboval o tom, že by s ňou prežil neskutočnú rozkoš, ale nebol si istý, čo by nasledovalo po nej.
Na krku jej visela zlatá retiazka s príveskom zvláštneho tvaru. Nikdy také čosi nevidel a hlavou mu okamžite prebleskla spomienka na rozprávanie jednej z jeho nedávnych mileniek, ktorá tvrdila, že Fahjána je čarodejnica. Aj jej krása a príťažlivosť sú dielom temných čarov. Ten prívesok mohol byť pokojne čarodejnícky amulet. Podchvíľou sa mu dokonca zazdalo, akoby tlmene zasvietil, ale nebol si istý, či sa len od neho odrazilo svetlo sviec, alebo to bolo jeho vlastné svetlo.
Fahjána déví sa posadila na posteli potiahnutej kithájskym hodvábom a zamračene sa zahľadela na Conana. Potom znovu prehovorila. Z hlasu jej bolo jasne cítiť netrpezlivosť.
“ Si zvláštny, Cimmerčan! Najprv meriaš cestu cez pol kontinentu, len preto, aby si ma videl, a potom tu len stojíš ako tĺk. Tak poď, dokáž mi, že moje poddané neklamali.”
Uvedomil si, že nemá príliš na výber. Déví mala pravdu. Najprv ju chcel veľmi vidieť, a teraz, keď sa jeho prianie vyplnilo, váha. Bolo mu to trápne, zvlášť preto, lebo tá žena ho neuveriteľne priťahovala. Cítil sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Z jednej strany jeho neukojiteľná túžba muža zmocniť sa jej, z druhej jeho vrodená opatrnosť a nedôverčivosť horala, ktoré mu už toľkokrát zachránili život.
Nakoniec predsa len urobil krok. Snažil sa tváriť ľahostajne, ale nepríliš sa mu to darilo.
“ Mám pocit, že sa ma bojíš!” – vyhlásila sebaisto Fahjána – “To je neskutočné! Chlap ako ty, a bojí sa jednej slabej ženy? Iní boli oveľa odvážnejší!”
“ A kde sú teraz?” – precedil Conan.
“ Kde by boli?”
“ Nedal by som veľa za to, že niekde na večnosti. Si nebezpečná!”
“ Možno! Ako pre koho. Hlavne neznášam zbabelcov.”
“ Toto nie je zbabelosť, ale opatrnosť. Tí predo mnou ...”
“ Tí pred tebou boli chudáci. Áno, niektorí muži skutočne neopustili túto miestnosť živí, ale za to si mohli sami. Slabosi! Sklamali ma, a ja takých nemám rada. Takí nie sú na nič! Preč s nimi! Ale ty si celkom iný, ako vidím. Ty sa nedáš len tak zotročiť jedným ženským úsmevom. Mám pocit, že si ten, ktorého som čakala. Muž, ktorý ma vyslobodí.”
“ Ja nemám pocit, že by si tu bola väzňom.”
“ Iste, na prvý pohľad to tak vyzerá, ale ja som väzňom. Väzňom vlastného JA. Konám tak, ako konám, pretože nemám inú možnosť.”
“ Niečo ako prekliatie?”
“ Ani sama neviem. Proste je tu niečo, čo ma núti k tomu, aby som sa správala ako upír. A neviem sa tomu brániť.”
“ A ja ťa mám toho zbaviť? Ako?”
“ Neviem či si počul dolu v meste, že ma volajú aj Pani prsteňov?”
“ Počul.”
“ Hľaď!” – ukázala mu svoju pravú ruku. Na ukazováku, prostredníku i prsteníku mala nasadené tri skvostné prstene – “Sú tri, tri prstene Šatríju, veľkého vládcu Hródaly. Boha bez tváre.”
“ Hródaly? Čo je to?”
“ Podsvetie. Ríša duší.”
“ Začínam rozumieť. Potrebuješ štvrtý, aby kliatba prestala.”
“ Nie! Presne naopak. Ja potrebujem, aby si tieto tri prstene zaniesol Šatríjovi.”
“ Prečo si po ne nepríde sám, keď ich tak potrebuje?”
“ Šatríja nikdy neopúšťa svoju ríšu. Musí tam ísť niekto za ním a vrátiť mu ich. A môže to urobiť iba muž. Už dávno by som tam išla sama, ale nikdy by som sa k nemu nedostala.”
“ Prečo muž?”
“ Neviem. Píše sa tak v Skélskej knihe. A potvrdili mi to aj veštci z chrámu Kambhalai. Tí sa nikdy nemýlia. Preto som sem do svojich izieb pozývala výnimočných mužov z celého sveta, aby som ich požiadala o túto službu. Z mojich poddaných by sa na to nikdy nikto nepodujal. Majú z mena Šatríja posvätnú hrôzu. Preto som volila cudzincov. Boli tu muži z najrôznejších národov –čierni Kushiti, snedí Stygijčania či Shemiti, vysokí svetlovlasí Vanirčania, Aquilonci, Hyrkánci i Turánci. Ale opakujem, boli to všetko obyčajní úbožiaci. Najprv mi vo chvíľach rozkoše sľubovali hory-doly, prisahali mi vernosť do konca života, ale keď som im vysvetlila, o čo ide, zrazu cúvli. No čo už s takými? Podaktorí na mieste zošaleli, iní sa pokúsili utiecť. Ja som im dala, po čom túžili, ale oni mňa zradili! A za zradu sa platí!”
“ Ja vždy splním to, čo sľúbim. Ale tebe som zatiaľ nič nesľúbil. A ani ty si mne zatiaľ nič nedala.”
“ Páčiš sa mi, Conan! Toto je reč skutočného chlapa. Už mám po krk tých podlízavých, tupých lichôtok aká som krásna a božská a ako ma všetci milujú, a akí sú so mnou neskutočne šťastní a ochotní pre mňa urobiť čokoľvek na svete.... blá, blá, blá...Ty sa aspoň nepretvaruješ. Hovoríš priamo.”
“ Chceš, aby som išiel do Hródaly a vrátil Šatríjovi jeho prstene?”
“ Nevieš si ani len predstaviť odmenu, akej sa ti dostane, ak to urobíš.”
“ Natoľko mi dôveruješ? Odkiaľ berieš istotu, že tie prstene nezahodím niekam do rieky, alebo ešte lepšie, že ich nepredám nejakému priekupníkovi.”
“ Vstup do Hródaly je v chráme na hore Fajshá. Strážia ho dvaja démoni a vpúšťajú dnu len duše zomrelých. Ak chceš vojsť a potom zase výjsť von živý, musíš ich zabiť. A to nebude jednoduché. To je práve tá najťažšia časť tvojej úlohy. A odkiaľ beriem istotu, že ma neoklameš? Jednoducho, ja do toho chrámu pôjdem s tebou! Pred mojimi očami si to rozdáš s tými démonmi a ak ich porazíš budem sa dívať, ako zostupuješ do Hródaly. Prstene musíš odovzdať samotnému Šatríjovi. Ak by si ich zahodil niekde po ceste podsvetím, nikdy sa von nedostaneš. Len sám Šatríja ťa môže vyviesť späť do chrámu. A tam mi aj potvrdí, že dostal späť, čo mu patrí.”
“ A čo sa stane, ak tých démonov neporazím. Som len človek...Neovládam čary!”
“ Viem! Ani ja. Mám len toto.” – ukázala na prívesok na krku – “Neviem presne, čo to je, dostala som to už do kolísky. Nosím ho celý život. Nikde som sa nedočítala ani nedozvedela, čo je to za symbol, ani či má nejakú magickú silu, ale jeden z veštcov z Kambhalai mi potvrdil, že to môže súvisieť s mojím prekliatím. Možno ti to pomôže. Ak nie, bude mi ťa úprimne ľúto. Ak ťa to uspokojí, dám ti na námestí pred palácom postaviť zlatú sochu ako pamiatku na prvého odvážneho muža, ktorý sa vydal do Šatríjovej ríše.”
“ No, tak to je naozaj dobrá útecha.”
“ Ešte vždy môžeš odmietnuť. Nie si mi ničím zaviazaný. Ale mysli na odmenu, ktorá ťa čaká!”
“ Ako sa tie prstene k tebe dostali?”
“ Je to už veľmi dávno, čo ich naša rodina vlastní. Podľa povesti ich kedysi pred stáročiami ukradol Šatríjovi jeden z jeho sluhov, démon Khumanás. Ten sa chcel dostať do sveta živých. Vypočul si vraj rozprávanie jednej z duší zomrelých o tom, aký je tam hore život krásny a zatúžil okúsiť ho. Lenže sa dozvedel aj to, že pre spokojný život v našom svete potrebuje peniaze, a čím viac, tým lepšie. Potiaž bola v tom, že jedinými pokladmi v Hródale boli práve Šatríjove prstene. A tak ich raz v nestráženej chvíli svojmu pánovi ukradol, oklamal strážnych démonov a dostal sa s nimi do nášho sveta. Prstene predal jednému z mojich prapredkov a s nimi sa k nám dostala aj tá, ako si ju nazval, kliatba. Ťažko dnes niekto spočíta, koľko ľudských životov padlo ich zásluhou. Tie prstene doslova nútia zabíjať, neraz aj ľudí, ktorí za nič nemôžu. Navyše majú v sebe mágiu, ktorá ich chráni. Najprv ťa nejaká tajomná sila donúti, aby si si ich navliekol na prsty a potom ti zas nejaká iná, ešte tajomnejšia sila zabráni v tom, aby si si ich dal dolu. Na svete sú len dve miesta, kde ich možno sňať z prstov. Jedným je chrám na hore Fajshá.”
“ A to druhé?”
“ Rakva, do ktorej majiteľa uložia po smrti! Je to zlé, ale je to tak. Ak si človek tie prstene navlečie za života, už sa ich tak ľahko nezbaví. Môj pradedo, Khalim rádža si vo svojej zúfalej snahe zbaviť sa ich dokonca odsekol prsty mečom. Ale ani to nepomohlo. Prstene odrazu akoby vybuchli oslepujúcim svetlom a ohlušujúcim rachotom. Keď ustali, každý, kto bol v miestnosti na vlastný úžas zbadal, že Khalim rádža má prsty znovu na svojich miestach a prstene sú na nich. A nikde nebola ani len kvapka krvi. Jeden z Asurových kňazov vtedy povedal, že tie prstene vrátili späť čas. Neviem, ako a či je niečo také možné, ale vtedy nikto o jeho slovách nepochyboval. Ako mi raz rozprával môj dedo, Nharám rádža, videl vraj na vlastné oči, že voda vo vodných hodinách v miestnosti po tom všetkom stúpla, hoci normálne mala klesnúť.
Viem, že sa pripravujem o jedinečnú vec, vec, ktorá nie je z tohto sveta, ale ja som rozhodnutá to urobiť. Už ma nebaví márniť životy tých úbožiakov.”
“ Čo si s nimi vlastne robila? Vysávala si z nich krv?”
“ Nie! Hoci priznám sa, niekedy som na to mala chuť. Nechávala som ich prepadnúť sa. Tu v chodbe sú skryté dvere prepadliska a na jeho dne je veľký bazén plný večne hladných krokodílov. Tam končili svoj zbytočný život. Netreba ich ľutovať. Boli to handry a nie muži.”
“ Takže preto sa nikdy nenašli ich telá!” – nespokojne zašomral Cimmerčan.
“ Iné si nezaslúžili!”
“ S démonmi som už bojoval. Čarodejníci z hory Yimsha boli tiež niečo ako démoni a dali sa poraziť.”
“ Óóh, Asuro! Ty si bojoval s čarodejníkmi Čierneho kruhu?”
“ Opýtaj sa svojej panovníčky Yasminy déví. Bola tam so mnou, aj keď nie dobrovoľne.”
“ Lenže to boli ľudia, podobní ako my. Musím ťa upozorniť, že tí dvaja z chrámu Fajshá nie sú ľudské bytosti. Pravdu povedané, nikto presne nevie, čo sú to za príšery, pretože tam ešte nikto živý nevkročil. A ak aj náhodou áno, živý sa von nedostal, aby podal svedectvo.”
Conan sa na okamih zamyslel. Tá žena sa mu začínala páčiť. Nie len telesne. Hrala čistú hru. Nič nezamlčovala. Možno niekto iný na jej mieste by mu natáral, že to nebude nič ťažké, a že si hravo poradí.
“ Dobre, prijímam tvoju ponuku. Pôjdem s tebou do toho chrámu a ak dá Crom, tak tie prstienky zanesiem pánovi podsvetia. Cením si, že predo mnou nič nezamlčuješ.”
“ Nemám záujem ti niečo zamlčovať. Ak chcem, aby si úspešne uskutočnil svoje poslanie, som povinná ti nejak pomôcť. Nemysli si, že tým pred tebou som niečo zamlčala. Nie, povedala som im všetko to, čo teraz tebe, ale akonáhle som spomenula Šatríju, démonov a podsvetie, okamžite cúvli. Dostali strach.”
“ Kedy chceš vyraziť na cestu?”
Fahjána sa zvodne usmiala, znovu zmyselne natiahla svoje krásne nahé telo na lôžku a šepla:
“ Až ráno! Máme ešte pred sebou celú noc. Poď ku mne, ty horský medveď, využijeme ju, ako sa patrí. Ktovie, možno bude naša posledná.”
Cesta trvala tri dni a viedla spočiatku po dobre upravenej a udržovanej ceste, ktorá podľa všetkého viedla až do Ajodhyje. Po dvoch dňoch však z nej odbočili a vydali sa priamo cez hlboké lesy smerom k predhoriu Himeliánskych hôr. Tu pre zmenu nebola nijaká cesta a museli si ju urobiť. Prirodzene, nerobili to sami, slony, na ktorých déví a Conan sedeli sa o to hravo postarali. Za nimi potom tiahlo päťdesiat po zuby ozbrojených strážcov, ktorí mali nie len chrániť Fahjánu, ale dozerať aj na početnú skupinu otrokov a služobníctva, ktorá sa starala o pohodlie svojej panej.
S Conanom okrem kapitána Manurása nikto iný zo sprievodu nekomunikoval. Déví dala všetkým pokyn, aby sa k jej hosťovi správali s rovnakou úctou ako k nej. A to znamenalo, že jedine veliteľ stráže a hlavná komorná smeli osloviť panovníčku a zároveň tlmočiť jej príkazy ďalej. V Galkore bolo nemysliteľné, aby déví hovorila priamo s nejakým otrokom alebo slúžkou.
Na noc pred cestou si Conan ešte nejaký čas spomínal ako na niečo, čo mu pripomínalo zemetrasenie, výbuch sopky, tornádo, potopu a požiar zároveň. Fahjána bola ako všetky živly súčasne, jej vášeň bola neskutočná, divoká a zničujúca. Miloval mnoho žien, ale ani sjedinou nezažil to, čo s touto na prvý pohľad krehkou a zraniteľnou kráskou. Keď konečne kedysi nad ránou skončili, cítil sa unavenejší, ako keby bojoval tri dni v kuse s rozzúrenými Piktami.
Preto sa mu aj cesta na slonovi celkom páčila. V pohodlných, čalúnených nosidlách, upevnených na jeho širokom chrbte si mohol celkom príjemne oddýchnuť a nabrať síl, ktoré bude tak veľmi potrebovať v boji s démonmi. Navyše sa nemusel o nič starať, stačil pokyn rukou, a dostal všetko, o čo si zažiadal. Ak ho prestalo baviť vysedávanie v nosidlách, prosto zliezol dolu a vysadol na krásneho iranistánskeho žrebca, ktorého mal vždy nablízku, neustále pripraveného a osedlaného.
Všetci, vojaci i otroci veľmi dobre vedeli, kam má ich pani namierené, ale nikto sa neopovážil proti tomu nejak namietať či nebodaj prejaviť strach. Napokon, im nijaké priame nebezpečenstvo nehrozilo. Nikto z nich nebude musieť do chrámu Fajshá vstúpiť, vojdú do neho len déví a ten obrovský tmavovlasý cudzinec, ktorý sa rozhodol pre taký neobvyklý spôsob samovraždy. Oni budú čakať dolu v údolí. Taký bol dévín príkaz. A nepohnú sa z miesta ani o krok, nech by sa dialo čokoľvek – otvárala zem či padalo nebo. Dévin príkaz bol posvätný.
Začiatok cesty bol celkom príjemný a veselý, ale čím boli bližšie k hore Fajshá, tým bola déví mlčanlivejšia. Bolo na nej jasne vidno, že ani jej nie je celkom jedno, do čoho ide. Strach, za ktorý tak nenávidela iných, teraz pomaly, ale iste opantával aj ju samotnú. V noci sa metala a vykrikovala na lôžku sužovaná zlými snami a budila sa celá spotená a unavenejšia, než keď si líhala.
Aj Conan cítil obavy, ale u neho sa to neprejavovalo tak intezívne. Mal prirodzený rešpekt pred mágiou, neraz sa s ňou stretol, ale neraz nad ňou aj zvíťazil. Dobrá oceľ je najlepšia zbraň proti čarom, hovorieval si. Obvykle mu stačil púhy dotyk chladného kovu v ruke a strach pominul.
Chrám sa nachádzal na vrchole nevysokého kopca, porasteného nízkymi stromčekmi a kríkmi. Už z diaľky bolo vidno, že je to poriadne staré miesto. Presnejšie zrúcanina kedysi dávno nepochybne veľmi peknej, mramorovej stavby. Pomedzi pováľané stĺpy a kopy muriva prerastala vysoká tráva a jedinými obyvateľmi sa zdali byť len škorpióny, pavúky a hady. Keď však vstúpili dnu, nevideli ani jediného. Akoby aj ich odpudzovalo toto nepríjemné miesto.
Výprava sa zastavila v údolí pod horou a rozbalila tábor. Déví nemala v úmysle čakať do rána, rýchlo sa vo svojom stane prezliekla do šiat vhodnejších na lezenie po kopcoch, obula si kordovánové čižmy a dala Conanovi pokyn, že je pripravená. Vyrazili sprevádzaní mlčaním vojakov a sluhov, len sem-tam niektorá zo slúžok tíško zavzlykala, akoby tušila niečo zlé. Déví však na to nijak nereagovala. Strach akoby ju zrazu celkom prešiel. Odhodlane vykročila po starej, sotva viditeľnej cestičke vedúcej k chrámu. Conan musel poriadne pridať do kroku, aby ju dohonil.
“ Lezieš ako rodený horal.” – prihovoril sa jej, keď boli asi tak v polovici kopca. – “Máš v sebe síl za troch.”
“ Nemysli si, že som len taká nejaká palácová kvetinka. Na túto chvíľu som sa pripravovala roky. Vyliezla som už aj na oveľa vyššie a strmšie kopce, napokon, v okolí Galkoru je ich požehnane. A iba strach z divokých horských kmeňov mi zabránil vybrať sa až do Himelián.” – odvetila a Conan s podivom zistil, že napriek rýchlej chôdzi nie je vôbec zadýchaná. O tých horských kmeňoch si však pomyslel svoje.
“ Áno, tvoj strach z Afghuliov bol oprávnený. Niečo o nich viem. Sú divokí a neskrotní. A vždy odhodlaní bojovať až do konca.”
“ Odkiaľ to niečo o nich tak dobre vieš?”
“ Bol som nejaký čas ich náčelníkom!” – odvetil a zároveň pozrel na Fahjánu. Nezbadal však, že by ju tento fakt nejak zaujal. Ani nemihla okom.
Do chrámu sa vchádzalo cez rozvaliny veľkej, reliéfmi zdobenej brány. Keď cez ňu prešli, Conanovi sa zrazu zježili vlasy na zátylku. Jeho vlčí inštinkt sa znovu ozval, oveľa nástojčivejšie, ako inokedy. Meč mu akoby sám vkĺzol do ruky. Postupoval pomaly, neustále sa dôkladne obzerajúc okolo. Zatiaľ však nevidel nič, čo by ho mohlo ohroziť. V chráme bolo celkom ticho, ani stebielko trávy sa nepohlo.
“ Vravela si, že tadiaľto vchádzajú do podsvetia duše zomrelých. Nijaké tu nevidím.”
“ Ani nemôžeš. Nikto ich nemôže vidieť, sú neviditeľné. Ale sú tu, všade okolo nás.”
“ A tí démoni?”
“ Vchod do podzemia je tam, vo svätyni.” – ukázala rukou pred seba. Asi tak päťdesiat krokov od nich, uprostred veľkého chrámového námestia stála vysoká budova, tvarom pripomínajúca hrušku, postavená z bieleho mramoru. Zo strany od námestia do nej viedli dvere, za ktorými však videli iba nekonečnú temnotu. Conanovi pripomínali rozďavenú hadiu tlamu, a on mal do nej vstúpiť.
Stavba sa ukázala oveľa väčšia, než sa z diaľky zdala. Cez dvere mohol pohodlne prejsť aj jazdec na koni, rozľahlé vnútorné priestory boli celkom prázdne, mnoho krokov vzdialené steny vracali zvuk ich krokov ozvenou, ktorá v okolitom temne znela obzvlášť hrozivo.
Zrazu sa Conan zastavil.
“ Sú pred nami!” – šepol a prikrčil sa do bojového postoja.
“ Ako to vieš? Nič nevidím.”
“ Zatiaľ. Ale sú tam, cítim ich. Taký pach môže pochádzať len z pekiel.”
Déví opatrne vtiahla vzduch nosom. Naozaj, aj ona zacítila nepríjemný, čpavý smrad, ktorý k nim donášal prievan. Telom jej prebehla triaška, pocítila, ako sa jej chvejú končeky prstov. Zachvátila ju panika, a len Conanova prítomnosť jej zabránila v tom, aby sa otočila a utekala von z tohto strašného miesta.
Démoni sa vynorili z tmy. Najprv Conan a Fahjána zazreli len dva páry červene žiariacich očí, a potom do kužľa svetla vnikajúceho do svätyne dverami, vstúpili bytosti, aké nikto z nich nevidel ani v tých najdesivejších snoch. Na prvý pohľad vyzerali ako ľudia, boli o málo vyšší ako Conan. Povrch ich tiel tvorili dračie šupiny, hlavy boli hlavami dravých hyen, z ramien im vyrastali po dva páry dlhých, svalnatých rúk. A v každej ruke dlhá, zahnutá šabľa. Osem rúk. Osem mečov proti jedinému!
Fajhána pri tom pohľade zúfalo zaúpela a rýchlo ustúpila o pár krokov dozadu. Conan sa však ani nepohol z miesta a očakával útok. Ten prišiel, ale Cimmerčan bol naň pripravený. Keď netvory zdvihli svojich osem zbraní a rozbehli sa proti nemu, urobil rýchly kotrmelec, preletel pomedzi nich a hneď z výskoku ťal okolo seba. Čepeľ jeho zbrane sa však len neškodne odrazila od pevných, kostnatých šupín. Hrubo zaklial. Chcel seknúť znova, ale démoni sa rýchlo otočili a znovu udreli. Len v poslednej sekunde sa znovu rýchlim kotúlom vyhol švištiacim čepeliam šabieľ, vzápätí sa však ocitol znovu na nohách a priamo z otočky zasiahol jedného z démonov do ruky. Pancier bol na zápästí zrejme o niečo slabší, pretože nevorova ruka aj s mečom odleteli kamsi na bok, nechávajúc za sebou krvavú stopu. Netvor sa na okamih zastavil, zúrivo zareval a v tej chvíli mu z kýpťa vyrástla nová, rovnako silná, aj s mečom.
Conan musel zrazu čeliť doslova lavíne úderov. Prichádzali z viacerých strán odrazu, jeho meč kmital zľava do prava v neuveriteľne rýchlych intervaloch, takže už po chvíli mu ruka začala meravieť. Pomaly ustupoval, oslepovaný gejzírmi iskier, smerom k východu vedomý si skutočnosti, že títo dvaja sú nad jeho sily. Jeho brnenie len s ťažkosťami odolávalo početným zásahom ostrých šablí. Na niektorých miestach už bolo preseknuté a on zreteľne cítil, ako mu po ramene i chrbte stekajú cícerky krvi.
Zrazu sa jeden z démonov zastavil a sústredil svoje údery na Cimmerčanovu hlavu. Ten ich zachytával len najvyšším vypätím a vôbec si pri tom nevšimol, že druhý z démonov sa rýchlo presúva za jeho chrbát. Upozornil ho na to len výkrik Fahjány, ktorý začul akoby z veľkej diaľky, hoci v skutočnosti stála len pár krokov od nich. Bleskovo išiel do kolien a skokom sa odvalil nabok. V tom istom okamihu démon za jeho chrbtom udrel, ale jeho štyri šable sa zrazili so šabľami toho druhého. Ich údery boli také silné, že sa ich zbrane z kalenej ocele polámali ako triesky. Netrvalo však ani tri údery srdca a priamo z dlaní im vyrástli nové.
Výkrik im pripomenul, že Conan nie je jediný živý človek vo svätyni. Nechali ho takmer bezvládne ležiaceho bokom a sústredili svoju pozornosť na ženu, ktorá stála obďaleč.
Fahjána zamrela od strachu. Nohy jej vypovedali službu, nemohla sa ani len pohnúť. Hrdlo jej zovrel kŕč. Démoni sa k nej pomaly blížili, akoby si chceli vychutnávať jej hrôzu. Jeden k nej už už skláňal svoju odpornú papuľu, ale v poslednej chvíli uskočil späť a nespokojne zavrčal. Druhý urobil to isté. Ich meče zrazu zmizli v dlaniach a oni si pomaly, stále nespokojne vrčiac, kľakali na podlahu svätyne. Napokon padli tvárami k zemi a ostali tak, hlavy hlboko sklonené.
Déví ten výjav v prvom okamihu šokoval. Čakala, že ju roztrhajú v zuboch, ale oni pred ňou padli na kolená ako otroci, keď prosia svoju pani o odpustenie. Bolo to pre ňu úplne nepochopiteľné a ani sa nechcela pokúšať to pochopiť. Uvedomila si len, že tie dve príšery tu zrazu kľačia pred ňou, neozbrojené a nevšímavé k okoliu. Uvedomila si jedinečnú šancu. Fľochla pohľadom po Conanovi. Ten si ju zrejme uvedomil tiež, pretože práve vstával na nohy, meč pevne stisnutý v ruke.
“ Zabi ich, Conan! Teraz!” – vykríkla tak hlasno, ako len bola schopná – “Rýchlo!”
To však už bol Cimmerčan v medzere medzi oboma kľačiacimi démonmi. Jeho meč opísal dve ladné krivky a dve démonické hlavy s tupým buchnutím dopadli na podlahu. Telá sa pomaly zosunuli, aby sa vzápätí rozsypali na dve veľké kopy prachu. Súčasne odkiaľsi z tmy začuli Conan a Fahjána desivý škripot.
“ Otvára sa vchod do podsvetia.” – šepla déví. – “Dokázali sme to.”
“ Dokázala si to! Neviem, čo ich zastavilo, ale nebyť toho, sme už obaja na ceste tam dolu, lenže už len ako blúdiace duše.”
“ Ani ja to nechápem, ale ani to teraz nepovažujem za dôležité. Dôležité je toto!” – v dlani držala tri jagavé prstene. – “Samé mi zliezli z prstov!”
Fahjána vybrala z vrecka vesty kožený mešec na dlhej, pevnej šnúrke, vložila doň všetky tri klenoty a potom ho zavesila Conanovi na krk.
“ Nesmieš sa ich dotknúť rukou! Keď sa stretneš so Šatríjom, mešec mu podaj. A teraz už choď. Nemáš sa čoho báť. Démonov si zabil!”
“ Myslíš, že tam dole nájdem cestu?”
“ Určite! K Šatríjovi vedie len jedna cesta. Je dlhá a kľukatá. Nechcem ani len pomyslieť na to, aké hrôzy budeš v Hródale vidieť. Budú po tebe načahovať ruky a snažiť sa ťa stiahnuť z cesty. Je vraj len jediný spôsob, ako im odolať – nesmieš prehovoriť, nesmieš sa zastaviť, uhnúť nabok, utekať ani obzrieť sa za seba, nech by sa dialo čokoľvek. Len tak prejdeš. Cestou naspäť ťa povedie sám Šatríja, takže ti tie prízraky a zatratené duše dajú pokoj.”
“ Dobre. To zvládnem.”
“ Počkám ťa tu! Sľubujem!”
Conan sa pobral smerom, odkiaľ pred chvíľou začul škrípavý zvuk. V tme síce nič nevidel, ale mohol sa celkom dobre orientovať čuchom. Prievan prinášal k jeho citlivým nozdrám príšerný zápach, ktorý nemohol vychádzať odinakiaľ, ako z podsvetia. Vtom pred sebou zazrel akési svetlejšie miesto. Namieril si to priamo k nemu a ocitol sa v širokom vchode do podzemia. Hneď za ním začínali strmé, vysoké schody, ktorých koniec sa strácal kdesi v hĺbke. Steny pozdĺž schodišťa tlmene svetielkovali a toto svetlo spôsobovalo, že na ňom vládlo prízračné šero.
Ako dlho po schodoch zostupoval nedokázal ani odhadnúť. Zdalo sa mu, že nemajú konca. Podchvíľou mal už-už pocit, že schod, na ktorý sa chystá stúpiť je posledný, ale vtom k nemu zrazu prirástol ďalší. Chcel hrubo zakliať, ale uvedomil si, že nesmie prehovoriť. A tak len ďalej mlčky zliezal stále hlbšie a hlbšie. Podľa počtu schodov a ich výšky zhruba vyrátal, že už musí byť kdesi pod úrovňou údolia, ba možno ešte oveľa hlbšie.
Schody skončili celkom nečakane a Conan sa ocitol na zo tri stopy širokej kamennej cestičke, kľukatiacej sa cez páchnúci močiar. Na jej začiatku mal nutkanie zastať a lepšie si ju obzrieť, ale v poslednom okamihu si znovu spomenul na Fahjánin príkaz. A tak po nej vykročil, hľadiac uprene pred seba, nevšímajúc si okolie.
A to okolie nebolo mŕtve. Nijakých duchov síce nevidel, zato videl, ako sa z bahna vynárajú kostlivé ruky a načahujú sa k nemu. Počul desivé výkriky, prichádzajúce zo všetkých strán, mihali sa okolo neho akési ťažko popísateľné tiene a svetlá. Striedavo ho zalievali vlny spaľujúcej horúčosti a mrazivého chladu, ktorý mu prenikal až do kostí. V jednu chvíľu zbadal, že kus pred ním cesta končí. Ďalej pokračoval len močiar. Conan v duchu zahrešil, ale nezastal. Už-už mal pravú nohu v bahne, keď sa zrazu cesta znovu zjavila a on došľapol na pevnú skalu.
Potom na neho znenazdajky zaútočil prudký vietor, ktorý by normálneho človeka zrazil na zem. Conanov krok sa síce spomalil, ale nezastavil. Kráčal zarputilo ďalej, predklonený, s privretými očami, silou vôle prekonával zúriaci víchor.
Zrazu víchor prestal a Conan sa ocitol uprostred nepredstaviteľne krásnej, zelenej záhrady, plnej stromov a kvitnúcich kríkov. Okolo nich posedávali alebo sa prechádzali ľudia, vyzerajúci celkom ako živí, ale Conan vedel, že sú to len ilúzie. Videl krásne ženy, ktoré ho volali k sebe a ponúkali mu svoju náruč. Videl svojich priateľov a spolubojovníkov, ktorí v minulosti padli vo vojnách. Aj oni na neho volali, nech sa zastaví a vypije s nimi pohár vína, tak ako to robievali kedysi dávno. Cimmerčan však ich volania nepočúval, nech boli akokoľvek lákavé.
Napokon zmizla aj záhrada a Conan sa ocitol uprostred nepreniknuteľnej temnoty. Nech napínal zrak, ako chcel, nedovidel si ani na koniec nosa. Kráčal len podľa hmatu, pomaly postupoval vpred, ale už tušil, že ak sa nezastaví, bude cesta všade tam, kam stúpi. Opatrne pridal do kroku, ľavú ruku však mal inštinktívne predpaženú.
Nemal ani potuchy o tom, ako dlho takto kráčal v čiernej tme, naplnenej takmer hmatateľným tichom, keď zrazu zazrel v diaľke jasné svetlo. Svietilo priamo pred ním a stále sa približovalo, až sa zmenilo na podobné dvere, akými pred časom vstupoval do podzemia. Za nimi sa rozkladala veľká miestnosť, ktorej steny, podlaha i strop boli obložené sivým mramorom. V rohoch horeli, či presnejšie už len dohárali štyri sviece. Inak bola prázdna, len uprostred nej stálo čosi ako kamenné lôžko, na ktorom ležal vráskavý, vetchý starec, oblečený do jednoduchého hnedého rúcha. Vodnaté, vpadnuté oči upieral na prichádzajúceho. Conan si uvedomil, že ide priamo na neho, ak nesmie uhnúť, bude musieť cez neho preliezť, ale zrazu starec zdvihol vychudnutú, kostnatú ruku a tichým hlasom prehovoril:
“ Už môžeš zastaviť, človeče. Si v cieli!”
Conan zastal pár krokov od starca a nedôverčivo si ho prezeral.
“ Hľadám Šatríju!” – povedal starcovi a sám sa začudoval, že v pustej miestnosti niet nijakej ozveny. Zvuk akoby zanikal v stenách.
“ Ja som Šatríja!” – odvetil starec a Conanovi pri tých slovách prebehla telom triaška. Toto tvrdenie sa mu zdalo celkom absurdné a nezmyselné. – “Priniesol si mi moje prstene.”
“ Odkiaľ to vieš?”
“ Cítim ich. Podaj mi ten mešec, Conan.”
“ Ty vieš aj to, ako sa volám?”
“ Iste! Bol som pri tebe po celý čas, odkedy si vstúpil do chrámu. Samozrejme, nie telesne, ale svojím vnútorným zrakom som sledoval každý tvoj krok. Si skutočne odvážny muž. Dokázal si prekonať všetky nástrahy Hródaly.”
Conan podal mešec starcovi, ten ich opatrne vybral a prezrel.
“ Áno, sú to moje prstene. Ďakujem ti. Zachránil si ma.”
Tieto slová sa Conanovi zdali ešte absurdnejšie, ako tie predtým.
“ Hmm! Ako môže smrteľník zachrániť boha?”
“ Nie všetci bohovia sú veční. A ja patrím medzi takých. Raz za tisíc rokov potrebujem, aby mi môj brat, boh Slnka Asuro poslal svoje svetlo a teplo, a tak mi predĺžil život. Tieto tri prstene sú kľúčami od nebeskej brány, ktorou mi Asuro posielal svoje lúče. Keď mi ich Khumanás ukradol, stratil som schopnosť otvárať ju. A v tejto dobe je tomu práve tisíc rokov, čo som to urobil naposledy. Ak by si mi ich nepriniesol, onedlho by som umrel a všetky duše, blúdiace podsvetím by ostali bez svojho pána a nikdy by nenašli pokoj.”
Starec stíchol, rukou pokynul Conanovi aby mlčal aj on, navliekol si prstene na tri prsty pravej ruky a tú potom zdvihol nad hlavu. Chvíľku čosi šepkal a keď prestal, vyšľahli z prsteňov tri žiarivé lúče. Zasiahli stred akéhosi ornamentu na strope, ktorý si predtým Conan ani nevšimol, a ten sa začal zväčšovať, až kým nedosiahol priemer piatich stôp. V tom okamihu zalialo miestnosť jasné slnečné svetlo. Jeho prúd dopadol na starca a ten sa začal rýchlo meniť. Pokožka sa mu vyrovnávala, svaly nadúvali, vlasy tmavli. Menilo sa aj jeho rúcho. Netrvalo dlho a Conan uvidel vo svetle stáť krásneho, vznešeného muža v belostnom plášti. Dlhé hnedé vlasy mu viali ponad široké ramená, na dokonalej tvári mu pohrával spokojný úsmev. Vyžarovalo z neho čosi, čo Conan nedokázal presne určiť, ale jeho vlčí inštinkt pritom celkom utíchol. Proste zistil, že tejto bytosti sa nemusí báť, že mu nechce ublížiť. Po tom všetkom, čo v poslednej dobe videl, počul a zažil to bola aj pre neho vítaná, príjemná zmena.
“ Ešte raz ti ďakujem, Conan. Si po päťsto rokoch prvým človekom, ktorý sa odvážil sem do Hródaly. Som tvojím dlžníkom a dúfam, že raz budem mať príležitosť splatiť ti svoj dlh.”
“ To môžeš hneď teraz tým, že ma vyvedieš z tohto miesta.”
“ S radosťou, ale to beriem ako samozrejmosť, nie ako splátku. Za to, čo si pre mňa urobil si zaslúžiš viac.”
“ Ale najskôr mi ešte odpovedz na jednu otázku – prečo sem dolu nesmie vstúpiť žena? Píše sa to vraj v Skélskej knihe.”
“ To je pravda, a je to z jedného prostého dôvodu – pretože by sa už nikdy nechcela vrátiť. Nijaká žena by nedokázala odtiaľto odísť, stačilo by jej len raz sa na mňa pozrieť. Je to čosi ako môj osud. Práve preto ma veľký Ráhma, otec bohov, poslal sem, do podsvetia. Hore, na zemi, by sa mi klaňalo príliš veľa žien. Prosto mi závidel moju krásu. Postaral sa aj o to, aby nikde, v nijakom chráme nebola nijaká moja podobizeň.”
“ Takže preto ťa volajú Boh bez tváre?”
“ Áno.”
“ Nikdy som si o vás, bohoch, nerobil nijaké ilúzie, ale že dokážete byť až tak márnomyseľní...”
“ Oveľa viac, než si myslíš.”
“ Ešte niečo! Ako sa mohlo stať, že tí dvaja démoni, s ktorými som bojoval v chráme tak zrazu skrotli, keď uvideli Fahjánu déví?”
“ Oni nevideli ju, ale prívesok na jej krku. Ten zobrazuje Ráhmovo srdce, posvätný znak, ktorého sa boja všetci démoni. Taký prívesok je len jediný na svete a to, že ho vlastní práve Fahjána déví je len zhoda okolností. Keď s ňou budeš, povedz jej, nech si ho ochraňuje ako ten najcennejší klenot. Má nesmiernu cenu.”
“ Hmm! Ktovie, možnože to nie len zhoda okolností!”
“ Pripúšťam! Cesty, skutky a myšlienky môjho otca Ráhmu sú nevyspytateľné.”
Šatríja dokončil, mávol rukou a než si Conan stihol čokoľvek uvedomiť, stál vo dverách do podsvetia. Pred sebou mal hlavnú sálu svätyne, v ktorej sa bil s démonmi. Zároveň začul, ako sa za ním zatvárajú. Obzrel sa, ale uvidel už len jednoliatu stenu. Pochopil, že tu už nemá čo robiť. Vybral sa smerom k východu, ktorý videl kdesi na opačnom konci.
Fahjánu našiel ležať na podlahe neďaleko vchodu. Nehýbala sa, ale keď ju opatrne vzal do náručia otvorila oči a sotva znateľne sa usmiala popukanými perami. Takmer ju nepoznával.
“ Konečne... čakám tu na teba... ako som sľúbila... už tri dni...a tri noci...” – šepla.
“ Čože? Tri dni? To som bol dolu tak dlho? Zdalo sa mi to ako pár hodín.”
“ Prepáč, som si sama na vine. Predsa len som ti zamlčala jednu vec – tam dolu plynie čas inak, ako tu. Mala som si to uvedomiť. Takto som tu bola celý čas bez jedla a vody.”
“ Prečo si nezašla do údolia a nevzala si si niečo?”
“ Nemohla som odísť, čo keby si práve v tej chvíli prišiel a nenašiel ma tu. Aj ja vždy plním svoje sľuby!”
“ No, myslím, že cestu dolu by som našiel. Napokon, náš tábor vidno z veľkej diaľky.”
“ Vrátil si mu ich...?”
“ Samozrejme, inak by som tu nebol. Sama si predsa povedala, že iba sám Šatríja ma môže vyviesť z podsvetia.”
“ A Šatríja? Mal by mi sám prísť...”
“ Šatríja nikdy neopúšťa svoju ríšu.”
“ Prečo sa mi teda aspoň nezjaví?”
“ Nemá tvár. Zabudla si, je to Boh bez tváre.”- odvetil Conan a na tvári mu pri tom pohrával tajomný úsmev.
Fahjána už nemala viac síl. Mäkká ako zamatová stužka ovisla v Conanovom náručí. Ten ju poľahky zdvihol a o chvíľu už bol von zo svätyne. Na prahu sa ešte raz obzrel, ale uvidel len to, ako sa dve veľké kopy prachu ležiace na podlahe zrazu len zdvihli, prach zavíril vzduchom a než uplynuli tri údery srdca, stáli uprostred siene dvaja štvorrukí démoni s červene žiariacimi očami. Cimmerčan im však už nevenoval nijakú pozornosť. Tú teraz sústredil na ženu vo svojom náručí.
K O N I E C |
| |
|
|
|
| | | Tvoje obľúbené položky Tvoje obľúbené položky | | Najnovšie videá Najnovšie videá | |
| Tvoje obľúbené piesne Tvoje obľúbené piesne | | Najnavštevovanejšie piesne Najnavštevovanejšie piesne | | | Nové albumy interpreta Nové albumy interpreta | | |
|
