Otec:
Ešte nenadišiel čas na zmenu,
len sa ukľudni, neznepokojuj sa.
Si stále mladý, v tom máš nevýhodu,
ešte máš toho veľa pred sebou.
Nájdeš si dievča, usadíš sa,
ak budeš chcieť, tak sa oženíš.
Pozri sa na mňa, som starý, no som šťastný.
Raz som bol taký mladý, ako si teraz ty
a viem, že to nie je jednoduché,
zachovať si chladnú hlavu, keď si zistil, že niečo nie je v poriadku.
No vydrž, porozmýšľaj nad tým,
uvažuj nad všetkým čo máš,
lebo ty tu zajtra stále budeš, no tvoje sny tu už nemusia byť.
Syn:
Ako mám vyjadriť svoj názor? Keď sa o to snažím, nikdy ma neberie vážne.
Stále je to o tom istom, stále ten istý príbeh.
Od momentu, ako som začal hovoriť, bolo mi prikázané počúvať.
Teraz sa musím posunúť ďalej, viem, že musím ísť preč.
Viem, že musím odísť.
Otec:
Raz som bol taký mladý, ako si teraz ty
a viem, že to nie je jednoduché,
zachovať si chladnú hlavu, keď si zistil, že niečo nie je v poriadku.
No vydrž, porozmýšľaj nad tým,
uvažuj nad všetkým, čo máš,
lebo ty tu zajtra stále budeš, no tvoje sny tu už nemusia byť.
Syn:
Všetky tie chvíle, ktoré som preplakal,
dusiac v sebe všetky svoje myšlienky.
Je to ťažké, no ťažšie je kašľať sa na to.
Ak by mali pravdu, súhlasil by som s nimi,
no to sú oni, ONI vedia, nie ja!
Teraz sa musím posunúť ďalej, viem, že musím ísť preč.
Viem, že musím odísť.
Otec:
Zostaň, zostaň, zostaň! Prečo musíš odísť?
Prečo sa rozhoduješ sám a neporadíš sa?
|