Keď natáhnem kopytá, flaša bude dopitá
a bude mi jedno, čo bude zajtra,
nescihnem už kamarádom ruku podat,
nescihnem už néčo múdre k temuto dodat.
Se mnu odíde parta, ostane to, čo sem si v hlave nechal,
je teho dost, je teho mega,
banky mi móžu fúkat do rici aj s póžičkama,
móžte ma rozpárať aj skalpelom aj s nožničkáma.
Exekútori mi móžu chodzit ščávat na hrob,
móže ma fajčiť po smrci úplne celý národ,
móžte ma rozsekať, spáliť, rozprášiť po Prengu,
bude mi to silno jedno, garantujem popredu.
Móžte sa mi smát, že som mal ten život rád,
aj keď stál za pi*u a že som skapal s holú ricu,
poberte si šecko úplne, čo tu po mne zostalo,
verte temu, že to pre mna význam mat už prestalo.
Keď natáhnem kopytá, že vraj sa mi celý život pred očama prmítne,
šecky ženy, čo som lúbil, šecky problémy a šecky dobré chvíle,
šecky moje srdenká a šecky moje milé,
že po smrci je néčo iné, nejaká iná cesta.
Prestávam temu verit, šak som chlapec z mesta,
žijem v dobe vedcov, samé výskumy a fakty,
j*bem na to silno z výšky presne úplne jak ty,
keď zavrem oči naposledy scem to svetlo vidzet,
ten tunel, tí schody a ten mystický príbeh,
zatál ešče nescem, ale keď sa stane, čo už,
každý sa smrci bojí, ruku na srdce polož. |