O ôsmej hodine ráno ešte v posteli som otvorila okno,
myšlienkam čo nechceli, vypariť sa z hlavy,
taktiež kvôli vzduchu, ktorý práve prehodnotil úsudky mi,
či sú ešte stále zdravé.
Oči som pretrela si uterákom z Billy,
čo sme ešte včera v Námestove kúpili,
akoby mi moje šťastia tenké ľady nosili.
Ach, prečo človek je tvor slabý, ale rozumný
a prečo ten, čo má rád husle, hráva na bubny ?
A prečo ten, čo má rád toho, spolu nebudú ?
Keď si to nepovedia, aj tak duše ostanú im bez kľudu.
Už sme sa naučili robiť pózy strnulé,
kupovať slivky aj keď milujeme marhule,
byť až príliš dokonalý, byť až príliš dokonalý,
hoci práve na chybách sme v lepších ľudí vyrastali.
Hľadala som dlho pocit, taký čo ma omámi,
nebol v kvapkách alkoholu, čo čašník nalial mi,
nebol v mojej nepokore, ani v očiach hľadiac hore.
Ach, prečo človek je tvor slabý, ale rozumný
a prečo ten, čo má rád husle, hráva na bubny ?
A prečo ten, čo má rád toho, spolu nebudú ?
Keď si to nepovedia, aj tak duše ostanú im bez kľudu.
Zistila som, že len tam, kde prinášame obety,
hľadala som v rôznych knihách, v medailónoch od tety,
hľadala som pravdu, ale ona si ma našla prvá.
Pri prechádzke popri rieke zistila som zásadné,
že ovocie nie je chutné, ak pri sianí nepadne,
na úrodnú pôdu.
O osem tridsať ráno som si dala iba vodu,
s tým, že som si prisľúbila, že nebudem iba hlinúť,
ticho, nebude nápoj väčší ako pohár s vínom.
|
Sima Magušinová:
Sima Magušinová:
Sima Magušinová:
Sima Magušinová:
