Môj otec prišiel z Japonska v 1905-om
Mal 15 keď imigroval z Japonska
On, on... on robil až kým si nebol schopný kúpiť toto miesto
A postavil si obchod
Dovoľte mi rozpovedať príbeh vo forme sna,
Neviem prečo to musím povedať ale viem čo to znamená,
Zatvor oči, len si predstav scénu,
Ako ti to tu vykresľujem, bola druhá svetová,
Keď sa tento muž menom Kenji zobudil,
Ken nebol vojak,
Bol len muž s rodinou ktorý vlastnil obchod v LA,
Ten deň, sa ako vždy vyplazil z postele,
Slanina a vajce so ženou a deťmi,
Býval na druhom poschodí obchodu ktorý viedol,
Presťahoval sa do LA z Japonska,
Volali ho 'Imigrant',
v Japonksu by povedal že bol nazývaný "Esay,"
To znamená 'Prvá generácia v Spojených štátoch,'
Keď sa každý bál Nemcov, bál Japoncov,
Ale najviac zo všetkého sa bál útoku na svoju vlasť,
A to ráno keď Ked vyšiel na rohožku,
Jeho svet sa zmenil na čierny, lebo
Práve tam; na titulnej stránke novín,
Tri týždne pred 1942,
"Pearl Harbour bol zbombardovaný a Japonci prichádzajú',"
Obrázky vojakov umierajúcich a utekajúcich,
Ken vedel k čomu to bude viesť,
Presne ako hádal, prezident povedal,
"Hriešni Japonci v našej krajine budú zavretí,"
Dali Kenovi, pár dní,
Aby si celý svoj život zbalil do dvoch tašiek,
Len dve tašky, nemohol si ani zbaliť oblečenie,
Niektorí ani nemali kufre, aby si do nich mohli niečo zbaliť,
Dve smetné vrecká boli všetko čo im dali,
Keď sa deti spýtali mamy "Kam to ideme'?"
Nikto nevedel čo im povedať,
Ken nechcel klamať, povedal: "štáty hľadajú špiónov,
Takže musíme žiť na mieste zvanom Mandinar,
Kde je veľa Japoncov,"
Prestaň, nepozeraj na pišoľníka,
Nechceš aby si vojaci začali zaujímať,
Či budeš utekať alebo nie,
Pretože keď utekáš, môžeš byť postrelený,
Radšej na to nemysli,
Pokús sa netrápiť sa tým; byť preplnený,
Jedného dňa sa z toho dostaneme, jedného dňa, jedného dňa.
Tak skoro ako prišla vojna
G.I (vojak americkej armády) prišiel a len vošiel do domu a
"Musíte ísť"
"Všetci Japonci musia ísť"
Vzali pána Lee-ho
Ľudia nechápali
Prečo ho museli vziať?
Pretože je nevinný (sused/robotník?)
Takže teraz sú v meste v obkľúčení vojakov,
Každý deň, každú noc na nich hľadia z výšky,
Zo strážnych búdiek hore na múre,
Ken ich vôbec nemohol nenávidieť;
Roili si len svoju prácu a,
Nechcel robiť žiadne problémy,
Mal malú záhradku so zeleninou a ovocím ktoré
Dal jednotkám v košíku ktorý spravila jeho žena,
No vnútri jeho mysle, chcel ušetrený život jeho rodiny,
Väzni vlády v ich vlastnej prekliatej krajine,
Kvôli čomu?
Čas plynul vo väzenskom meste,
Chcel aby si žili ako kým boli voľní,
Jedinou cestou von bol vstup do armády,
A predpokladane, niekoľko mužov odišlo do armády, prihlásili sa,
A skončili letiaci do Japonska s bombou,
Ten 15 kilotónový výbuch ukončil vojnu pekne rýchlo,
Dve mestá boli rozhádzané na kúsky; koniec vojny prišiel skoro,
Ken sa dostal von, veľké nádeje bežného života, so svojimi deťmi a svojou manželkou,
Ale, keď sa dostali späť domov,
To čo uvideli ich donútilo cítiť sa osamelí,
Tí ľudia vybrakovali každú izbu,
Porozbíjali okná, roztrieskali dvere,
Napísané na stenách a na podlahe,
"Japonci tu už viac niesú vítaní."
A Kenji pustil obe tašky a len stál vonku,
Pozrel na svoju ženu bez slov ktoré by mohol povedať,
Pozrela na neho a utrela si slzy,
A povedala "Jedného dňa budeme v pohode, jedného dňa",
Teraz sa mená zmenili, ale príbeh je pravdivý,
Moja rodina bola väznená v '42,
Moja rodina tam bola, bola tam tma a špina,
A volali to internačný tábor
Keď sme prvýkrát prišli späť z tábora... oh
Bolo to... dosť... dosť zlé
Ja, pamätám si, môj muž povedal:
"Zostaneme do posledného?"
Potom môj muž zomrel, skôr než zavreli tábor. |