Tak teda ten bradatý
som sakra asi ja.
A si to asi ty,
ktorú si stále spievam,
berúc do úst dávne slová.
Čím čistejšie, tým si živšia.
Je to rozkoš, keď si živá,
pustatina keď omdlievaš,
bezmocná a nemo krehká
v mojich bludných myšlienkach.
Či si na nich nezávislá?
To s tebou vždy ožívam
a s tebou vždy zomieram.
Smrť – tá vedomá lož
a nevedomá pravda,
chyba podvedomia.
A tak si ťa ďalej spievam,
húštinou chýb ťa stíham,
každý tvoj živý pohyb
do pamäti vytesávam.
Čo to podnikám?
Prekáža mi lož aj pravda?
Zaspávaš a precitáš.
Precitám a zaspávam.
Kde sa vlastne stala chyba?
Prečo som dnes znova sám?
Kam až sa tak dostaneme
spolu s tebou, moja milá?
Kde leží tá čistá sila
vystríhať sa takých skutkov,
keď ťa nechcem vidieť,
keď nechcem, aby si bola,
keď ťa zabíjam?
Leží holá na dne studne,
alebo mi odjakživa leží v srdci
a ja si ju nevšímam?
Nie si to ty – tu aj tam?
Budem sa straniť skutkov
keď nechcem, aby si bola,
keď si vo mne neprítomná,
keď ťa zabíjam.
To s tebou vždy zomieram.
Ale neviem predísť skutkom,
keď by si byť nechcela.
Len ťa vystríham.
Skúšam volať, nie si doma.
Ublížil som ti tým listom,
alebo ťa rozčaroval?
Naozaj som ešte krutý
ako pravda nevedomá,
tvrdá mena vrúcnej nehy?
Ešte stále vo mne niet dosť života?
K srdcu sa mi blíži ihla.
Tak si spievam.
V srdci s tebou, v studni sám.
Je to taká krásna drina.
Samá chyba.
Problém je v tom,
že som ťa hľadal vždy,
aj skôr ako som ťa našiel,
aj skôr ako si ma našla.
Celý môj život je v tom
len súvislá hrubá chyba.
Neraz som si už myslel
a neraz som tomu veril,
že ťa nachádzam
a bola si vnímavá aj snivá.
Nepadlo ti to tak ťažko,
aj ja som ťa zaujímal,
no niekde sa stala chyba.
Zistil som, že som sa zmýlil.
A zistila, že sa zmýlila.
Ten bradatý som asi nebol ja.
Tak sme si to zalievali
a tajne dúfali v zázrak:
čo keby sa sčista-jasna
premenila na teba?
Ale ona nechcela.
Alebo nemohla.
A potom sme boli krutí
ako pravda nevedomá,
ako lož bdelej mysle,
ako chyba podvedomia,
za ktorú vždy trpia iní,
hoci je len naša vlastná.
Za ten čas si nebadane
každou chybou vo mne zrela.
Už si celá, už si zrelá,
no nie chyba podvedomia,
ani lož bdelej mysle,
ani pravda nevedomá,
hluchá, slepá, krutá, holá.
Už si vo mne celkom jasná,
prítomná znelá chvíľa:
si plod môjho chybného života.
Tak trochu sa ostýchaš
a v tom ťa práve spoznávam,
jediná moja žena.
Neostýchaš sa aj za mňa,
pretože konám skutky,
keď by si byť nechcela?
Tak či onak – milujem ťa.
Neviem inak. Stále spievam.
Čím čistejšie, tým si živšia.
A vždy všetko pomotám.
V studni s tebou, v srdci sám.
K srdcu sa mi blíži ihla.
Ibaže by som to vôbec nebol ja.
Samá chyba. |
Dežo Ursiny:
Dežo Ursiny:
Dežo Ursiny:
