Dnes,
v sobotu na svitaní
a takmer na konci mája
Ťa zas bez slov volám bože,
bez slov sa zas s tebou spájam
a modlím sa ako len viem
za čiusi spriaznenú dušu,
za snivé semeno
žiariace v bielom vzduchu
za živé semeno,
za číre semeno,
ako nedozerná číra detská otázka.
Nech prilieta na to miesto
kde ostane navždy.
Zo seba nech sa rodí
v prudkom jarnom daždi.
Nech vniká do tela zeme
nežne a hlboko.
Nech sa telo oplodnené
premieňa na oko.
Na oko, čo vychutnáva
vôňu a hlas svetla.
Na oko, z ktorého k nebu
spiaca riasa vzlietla.
Na oko, ktoré je roztvorené
ako živá kniha,
čo jedinou stránkou kreslí
bezhraničný príval,
celý šíry biely svet,
ktorý je strom, čo dýcha,
ktorý je strom, čo horí.
Ó, môj Bože,
nezrodený nehynúci,
nijaký poryv vetra,
nijaký hnev či pýcha
nech ho neznásilní,
nech ho nepokorí.
A zemetrasenie,
tá zimnica tela,
nech ho nevyženie,
nech ho nepohltí.
Do tela nech vrastá pevne
na závratnej bielej púti.
Nech ako blesk v noci kvitne
a prebúdza spiace včely
a kvetmi nech vanie vánok,
kým ich všetky neopelí.
Nech v pálčivom svetle dáva
hlbokú útechu tieňa.
Nech všetky bolesti lieči
prasila jeho kmeňa.
Nech bez konca nežná žena
sa v ňom rozprestiera.
Nech pod ním usína zľahka
pradávne nevinné zviera.
Nech uprostred mája striasa
priezračné živé plody
a všetko čo nimi žije,
nech sa znova rodí,
zo seba nech sa zas rodí
divoko a smelo.
Na oko nech premieňa sa
celé biele telo.
Na oko, čo vychutnáva
hlas a vôňu svetla.
Na oko, z ktorého k nebu
jarná dúha vzlietla.
Na oko, ktoré sa kdesi stráca,
ktorého už takmer niet.
S ktorým sa rozplýva a mizne
celý šíry biely svet.
Dnes,
v sobotu na súmraku
a takmer na konci mája
už po stýkrát volám Boha,
voláme ho bez slov dvaja –
tvoja duša a ja –
a prosíme ako vieme
za náš ešte spiaci dar,
za klíčivé semeno,
čo preteká bielym telom
nebeských aj morských hlbín,
riečišťom horúcej krvi,
za večnosť aj všetok čas.
Nech tušíme, čo tlie v nás.
Nech uzrieme, čo bdie v nás.
Nech sme tým, čo už zrie v nás
a ticho ako plameň v krbe praská. |