Išlo dievča po vodu, po vodu studenú,
videlo tam vŕbu, nad vodou sklonenú.
Ach, vŕbo, vŕbo, vŕbo nepokojná,
ja už nemám frajera, vzala mi ho vojna.
Vzala mi ho do poľa tam, za vodou mútnou
a ja nemám pokoja, je mi za ním smutno.
Ach, vŕbo, vŕbo, povedz hlasom svojím,
prečo ku mne nepríde, keď sa oňho bojím.
Tu som, moja najmilšia, moja duša v dreve,
bozkávam ťa lístkami, môj hlas šumí k tebe.
Slzy z kôry stekajú, osud inak súdil,
nezabudni, milá, toho, kto ťa ľúbil.
|
Bůhví:
Alkehol:
Cop:
