Stále dookola
noha stola v rúčke,
tak som šiel,
mama sa smiala.
Smiať sa na ňu zdola,
hneď pri prvej skúške,
nebol špás,
nemal som však iný kompas.
V piesku v lone dvora
vyrastal môj smiešok
z detských šiat,
až sa stal smiechom.
Hviezda mrakov zhora
padá na mňa z triesok
slnečných,
večer zasa hviezdnych.
V šťastí po kolená,
po uši v smiechu
vo vreckách slnko a dúha.
V šťastí po kolená,
slnečným dlátom
úsmev mi krája až k dúham.
Stále dookola
popri školskej bráne,
chcem ťa nájsť,
ty sa však skrývaš.
Smúti dvor a škola,
že sa inak hráme,
sedemnásť,
ani jeden tanec bez nás.
Cítim dotyk dlane,
dlane, v ktorej nieto,
nieto smiech,
môj dobrý priateľ.
Kým viac neprestane
ako to vie vietor,
budem rád,
plakať ani nápad.
V šťastí po kolená,
po uši v smiechu
vo vreckách slnko a dúha.
V šťastí po kolená,
slnečným dlátom
úsmev mi krája až k dúham.
V šťastí po kolená,
po uši v smiechu
vo vreckách slnko a dúha.
V šťastí po kolená,
slnečným dlátom
úsmev mi krája až k dúham.
V šťastí po kolená,
po uši v smiechu
vo vreckách slnko a dúha
|