V tichu hrdých alejí
topoľov a jarných briez,
v sebe zisťujem, čo životy
a čo v ňom je už cez.
Dôkazom, že vždy človek k dobru zavanie
je jeho vlastné svedomie a následne pokánie
a verným dôkazom, že si, bože, ľuďom vyhovel,
sú pre mňa všedné závraty ako lásky medové.
V sile ťažkej pšenice a snopov sama na poliach
prechádzam s malým batôžkom, kde sa ľudia neboja
a v ruke mám kríž z koraliek, spievam nahlas žalmy si,
slnko, sťaby hračkou svetla, z božích rúk len si visí.
Aj keby všetko zlyhalo a nič nebolo,
v knihách božia láska ostane, nikdy nezlyhá.
V teple piecky domova zabúdame na prepych,
vo vlne pevných kabátov, sťaby z rokov dvadsiatich,
si občas povzdychneme, že bolo aj viac priaznivo,
no pravda, tá je v stretnutiach, ktoré boli naživo.
A radosť, tá je ukrytá v časoch menej hektických,
s básňou, že dar viery má, v modlitbe zatajujem dych.
V láske, čo je obetou, učím sa, čo vlastne je,
prečo lásku pečatia priesvitne biele záveje,
a viem, že človeka to vždy viacej ťahá ku dobru,
iba z lásky ku ľuďom chcem dať vázy na obrus.
Aj keby všetko zlyhalo a nič nebolo,
v knihách božia láska ostane a nikdy nezlyhá,
sype sa na kvety, v tichu hrdých alejí píše ľuďom sonety,
nezlyhá, hoc visíš na lane, aj keby všetko odišlo, ona ostane,
ona ostane, ona ostane, ona ostane.
|
Sima Magušinová:
Sima Magušinová:
Sima Magušinová:
Sima Magušinová:
