Prší, z oblohy mrholí,
prší do prázdnych ulíc,
teplý dážď dá mi na tvár
pár sĺz a žiaľ.
Kvapiek prúd
sny moje premočí,
nespím a márne čakám,
že ten dážď odletí
s búrkou v diaľ.
Raz lúč slnka zmení môj plač
na šťastný smiech,
potom snáď si kúpim lásku
za mince svojich pieh.
Kým však prší,
prší mi z očí,
do rúk
za chladných nocí,
slaný dážď,
skús ma zas nájsť
a príď.
|
