V nedeľu na stôl moja mama
ľanový obrus prestrela
a keď naň krčah s kvetmi kládla,
ruka sa jej vždy zachvela.
Zrak zvlhol šťastím s čerstvou vôňou,
vkĺzla do izby idyla,
tie rána svedčia ako matka
od mlada kvety ľúbila.
Vtedy som nepoznal jej dušu,
hlbokú, tichú, plnú múk,
nikdy k nej nevkročil som s kvetmi,
nedal jej ich do nežných rúk.
Dnes synovsky splácam,
nosím jej čerstvé kvety rok, čo rok,
zrak vlhne mi, ruka sa chveje,
vždy, keď ich kladiem na jej hrob.
Hmm, hmm ...
Zrak zvlhol šťastím s čerstvou vôňou,
vkĺzla do izby idyla,
tie rána svedčia ako matka
od mlada kvety ľúbila.
Vtedy som nepoznal jej dušu,
hlbokú, tichú, plnú múk,
nikdy k nej nevkročil som s kvetmi,
nedal jej ich do nežných rúk.
Dnes synovsky splácam,
nosím jej čerstvé kvety rok, čo rok,
zrak vlhne mi, ruka sa chveje,
vždy, keď ich kladiem na jej hrob.
|
Robert Burian:
Dočolomanský:
Dočolomanský:
Dočolomanský:
