Na dunajskom nábreží sme stáli,
bez slovíčka jak dvaja cudzí,
kde sme sa vždy tešili a smiali,
trhali sa putá dvoch ľudí.
Odrazu však polnoc bila v diali,
tak ako pri prvom stretnutí,
Vianoce nás do biela zaviali,
vtom sa naše srdcia ozvali.
Do zajtra čakaj,
keď mi navždy odchádzal,
do zajtra čakaj,
na všetko si spomeň.
Nech neodbijú hodiny našej lásky,
veď zajtra možno krásny bude zas deň,
do zajtra čakaj
a nezabudni na mňa.
Veď neodchádzaj,
kam pôjdeš do neznáma,
celý svet nedá,
čo moje srdce vie ti dať,
nuž dovidenia, do zajtra snáď.
Do zajtra čakaj
a nezabudni na mňa,
veď neodchádzaj,
kam pôjdeš do neznáma,
celý svet nedá,
čo moje srdce vie ti dať,
nuž dovidenia, do zajtra snáď.
|
Melánia Olláryová:
Melánia Olláryová:
Marika Gombitová:
