Zahodená biela mašľa,
farbičky, čo výkres krášlia,
tieto veci, čo som našla
mám.
Mašle v rukách ticho šuštia,
patria chlapcovi, čo púšťa,
šarkana v tom vetri, spúšťa
k nám.
Šarkan biely, papierový,
píše slnku do osnovy
svoju radosť, že šat nový
má.
Opreteky s letom vtákov
lieta si až do oblakov,
už sa iba bodkou takou
zdá.
Papierový drak mi s vetrom letí,
možno, že sa dotkne mliečnych hviezd,
iste nájde hviezdu všetkých detí,
vie kam letí, nemôže sa spliesť.
Jeden pohľad hviezdam stačí,
šarkanovi sa hneď páči
nebo, voľnosť, srdce vtáčích
dúh.
Draka vábi mliečna dráha,
chlapec iba chvíľu váha,
pustí motúz, čo drak ťahá
z rúk.
Papierový drak mi s vetrom letí,
možno, že sa dotkne mliečnych hviezd,
iste nájde hviezdu všetkých detí,
vie kam letí, nemôže sa spliesť.
Papierový drak mi s vetrom letí,
možno, že sa dotkne mliečnych hviezd,
iste nájde hviezdu všetkých detí,
vie kam letí, nemôže sa spliesť.
Papierový drak mi s vetrom letí,
možno, že sa dotkne mliečnych hviezd,
iste nájde hviezdu všetkých detí,
vie kam letí, nemôže sa spliesť.
|
