V izbe, ktorá už len zíva a vek svoj radšej zapiera, sa v kúte skrine skromne skrýva malá ruža z papiera. Na svet sa tak zvláštne díva, keď ruka prach z nej utiera, tak ako keď dievča sníva a čaká svojho rytiera. Bolo to v nedeľu, mestom prešli, slnko, smiech a púť, na strelnicu veselú dodnes nevie zabudnúť. Pre lásku nesmelú zaznel v smiechu výstrel z detských rúk, keď padla, dal jej ju ako symbol pevných pút. V izbe, ktorá už len zíva a vek svoj radšej zapiera, sa dodnes v skrini pre mňa skrýva tá malá ruža z papiera. Ktovie koľko tu už býva a márne pre dvoch prestiera, z okna vo tme láske kýva a vo dne čaká rytiera. Bolo to v nedeľu, mestom prešli, slnko, smiech a púť, na zvuk toho výstrelu dodnes nevie zabudnúť. Za úsmev dal jej ju, od šťastia sa išla prepadnúť a lásku nesmelú zviazal do dvoch pevných pút. Nekonečne krásna púť, dodnes nevie zabudnúť.