Volga, Volga, striebrovonná,
Volga slávna matka riek,
nežnú žiaru luny spln má,
pohladká ti lúčom driek.
Šumia v riave časy dávne,
slová piesne, rýmy ód,
tak ty skrývaš deje slávne,
v lone tône tvojich vôd.
Dávnych čias zástenka razy,
vracia piesni zas tvoj šarm,
mesiac svieti, vánok hrá si
s penou striebra skrivenou.
Volga, Volga, bledá kráska,
či tá dá sa zabudnúť,
taká večná je len láska,
jak tej slávnej rieky prúd.
I keď dávna, znova stále
nové báje hovorí,
večne stála neustále
uberá sa do morí.
Volga, Volga, večná spieva,
zvláštnych ód, milióny rým,
stepný vánok rozochvieva,
luna svieti do hlbín,
luna svieti do hlbín.
|
Marcela Laiferová:
Jana Kocianová:
