Dolu modrým nábrežím
biely koník uteká,
kam ten koník pobeží,
tátoš túžob človeka.
V blate stopy koľají,
z cesty pocit boľavý,
pavúčik snov strieborných
zo spomienok siete tká.
Prečo koník nestojí,
prečo dunia kopytá,
v stopách v lone blata spí
dávny máj, báj dávno dopitá.
Nábrežie je belasé,
v duši po ňom v miestach sneh,
prečo nás tak zabolí
stručné slovko nie, to nie.
Ticho tam na nábreží
zabudnutá láska sní,
kam ja tvoju túžbu dám,
do srdca sa nezmestí.
Po tých stopách koľají
za koníkom belostným,
pocit ľahko boľavý,
kráča smutný pocestný.
Prečo koník nestojí,
prečo dunia kopytá,
v stopách v lone blata spí
dávny máj, báj dávno dopitá.
Nábrežie je slnečné,
duša po ňom cnie, sa cnie,
prečo nás tak zabolí
stručné slovko nie, to nie.
|
Oľga Szabová:
Jadranka:
Aya:
Beatmen:
