som príbeh, čo spal. valí sa tma, môj výlet dávno stroskotal. rukou mi prikry tvár, premením v prach, tie chvíle raz, keď veril si v strach. plávam k myšlienkam, čo týrajú duše, čo hryzú tvoj zrak a niet čo stratiť, veď peklo je raj. stráca sa hnev, chcem sa pýtať viac. rany sa nehoja, onemel hlas. vážne mi chýba strach, som iná než ty som prázdny sen, čo rodí sa z tmy. nie sme už slobodní, ruky strácajú svoj cieľ. len bábkam motúzy dávať si chcel! a niet viac miest... a niet viac ciest...
|