Ako z tváre zmývam, krídla ťažké ako z olova
zo zeme sa dvíham, ako bájny Fénix z popola
pozerám na svet zhora, oči sú dokorán
to čo bolo, bolo včera som bez obáv
Ľudský život, trpké rany náhodný a márny dar
prečo som bol odsúdený len na smrť a zmar.
Všetky tie rany päsťou, údery pod pás
súboje so závisťou s každým dňom zas a zas
pustá hlava, prázdne srdce miesta v tejto púšti niet
neustále búši do mňa monotónne hlučný svet
Prežil som vlastné túžby vrenie a na ostatné dávno zanevrel
ostalo mi len utrpenie, prázdnota srdca, žiadny cieľ
kto ma vrhol do úsvitov nenávistne z ničoty
dušu zryl mi bázňou skrytou rozum zbavil istoty
Príliš veľa slov, príliš veľa dní
na to aby som bol opäť nevinný
už nechcem písať básne, už žiadne proroctvá
veď je to nad slnko jasné neba sa aj tak nedočkám
ó nie, neba sa aj tak nedočkám
ó nie, ani nikto z nás
Príliš veľa slov, príliš veľa dní
na to aby som bol opäť nevinný
už nechcem písať básne, už žiadne proroctvá
veď je to nad slnko jasné neba sa aj tak nedočkám
ó nie, neba sa aj tak nedočkám
ó nie, ani nikto z nás
nikto z nás sa neba nedočká
nikto z nás sa neba nedočká
nikto z nás sa neba nedočká |
Ht:
Ht:
Ht:
Ht:
Ht:
