Jej ruky zvierajú ikonu noci,
Matka Luna so svojou kliatbou smúti za tajomným Temnoty svetlom,
Jej nektár mi pripomína krv,
Kým jej slová chladné rozprávajú o objatí smrti a veciach, ktoré čoskoro nadobudnem
Ja, ako Fénix povstanem z popola,
A cez oči mŕtvych budem hľadieť,
Objavím veci, ktoré ma tam čakajú,
Potom prekročím tú posvätnú čiaru,
Stretnem tých, čo sledovali minulosť,
Pozdravím povädlé jesenné duše.
Ruže pre princeznú mŕtvych piesní
vädnú a tak aj jej deti,
Túžia po jeseni, ktorá by im pomohla to prekonať,
Táto je posledná, ale nie tá pravá,
Tá leží v prachu vekov, ktoré sú dávno preč,
Žije v spomienkach nikoho
Ja, ako Fénix povstanem z popola...
Očarenie priam erotické v objatí snov z karmínu,
Keď jej slová šepocú v priezračnosti tak okamžitej,
Naše duše spolu zvolávajú kráľovstvá noci,
Prebúdzajú šelmu, ktorá spí svetlu mimo dosah.
Otvorím svoje rany ľútosti a nechám ťa nazrieť do svojej mysle,
Nech prúd môjho vyznania tiečie tak hlboko a divoko...
Pre teba... Pre teba...
Ja, ako Fénix som povstal zo svojho popola
A cez oči mŕtvych som hľadel,
Objavil som tajomstvá, ktoré ma tam očakávali,
Potom som prekročil posvätnú čiaru,
Stretol som tam tých, čo minulosť sledovali,
Pozdravil som povädlé duše jesene,
Ruže pre princeznú mŕtvych piesní
Kvitnú a presne tak aj jej deti,
Už majú jeseň, ktorá im pomôže,
Toto je tá posledná a jediná,
Brány sa už uzavreli a ja som tu ako väzeň vlastnému strachu...
Pri duchoch nesmrteľných Karpatských lesov,
Ja tu skladám svoj sľub,
Kým sa Luna sedem krát obráti v spln
Naučím sa zomierať...
To je to šedé temno, ktoré straší v mojich spomienkach
na víly s odhalenými prsníkmi, tancujúce v nočných lesoch
šedej hmly a bieleho snehu, Milované moje Karpaty,
Kiež by som vás znovu smel objať...
Posledná kapitola sa pomaly chýli ku koncu,
Sviece už pomaly dohorievajú, dajte si pozor,
Čoskoro nás všetkých pohltí noc,
No jeden z nás to už neuvidí, dajte si pozor!
|
