Taký lovesong, taký zvláštny, o kočke, čo vravievala,
že sám jej anjel strážny ma musel pre ňu vytiahnuť priamo z pekla,
že som ten najzvláštnejší človek, akého stretla.
Bola z Česka, říkavala, že som chytrý,
chápala i moje barové bitky.
V šere noci sme si požičiavali fajnové knižky
a v šere baru sme ohovárali tie fajnové pi*ky.
V očiach mala zvláštny lesk,
neskoro som zistil, že to boli hubičky, skanky, stres.
Bola nezávislá jak tie filmy, na ktoré ma ťahala,
bola výstredná jak tie výzvy, na ktoré ma lákala.
Verila v karmu, v raj, v peklo a francúzsku avantgardu,
verila v lásku, že to nie je len chémia,
zároveň zbožňovala Da Vinciho génia,
bola schopná fackať fanúšikov Dana Browna
v tričku s nápisom „j*bať Browna“.
A vedz, že zlatý rez bola druhá vec,
čo mala najradšej v živote, prvou bol sex.
Za jeden víkend ma naučila zažiť tri žúrky,
z ČT dávala iba filmy, čo mali titulky.
A miesto občianskeho nosievala preukaz pre miestny filmový klub,
a každý víkend mi ukázala, bejby, vždy nový klub,
kde sa rozoberal ten desný filmový klub.
Moje srdce aj môj kár už dávno patria inej,
nevedel som byť s tebou, nechcela si byť pri mne,
sú tváre, ktoré neviem ani po rokoch dostať z mysle,
vždy, keď som na kašu chcem vrátiť tie chvíle.
Už je to preč, zlato, pamätám si akoby to bolo dnes, zlato,
zdravím ťa späť, zlato, niečo v tebe núti ludí stratiť hlavu,
chce ťa každý mať, nenechaj sa chytiť, prosím, nestrať to.
Bola taká akurát, trochu besná, inteligentná,
keď sa objavila v klube s pohárom v ruke mala šarm,
ostatné v sále zrazu boli nudné,
jej pohlad prezrádzal, že z toho nič nebude.
Kalím, piata tequila, špek balím v klude,
kadekto ma preklína, lebo sa díva ku mne.
Vraví, že som celkom fajn, aj keď moje spôsoby sú trochu hrubé,
o chvílu sme v tom, zhúlene sa smejeme na vytunovaných pi*kách
ako predstierajú nezáujem o chlapcov v tesných tričkách.
Popritom riešime, či Zem pohltí čierna diera,
popritom začína byť roztancovaná a lahká ako prievan.
Chce sa mi kričať, keď sa jej ústa blížia ku mne,
očakávam francuzák, ale ona v klude mi existenčne a chutne do ucha hudie,
že ma schovaného Jeana P. Sartra vo svojej bunde,
vraj ma doma originál, ja ten signál prijímam,
končíme na jej byte, dávame nikotína.
Púšťa mi jazz, tóny presné ako gilotína,
má krátke vlasy, dlhý krk, chytá ma silna.
Intelektuálne žvásty, som rád, ale nie som kamarát,
chcem sa hrať ako chlap, tak to cháp.
Vravím a skúšam sa dokázať jej, že koža je prilnavá,
válame sa na knihách, nie je isté, kto to vyhrá.
Moje srdce aj môj kár už dávno patria inej,
nevedel som byť s tebou, nechcela si byť pri mne,
sú tváre, ktoré neviem ani po rokoch dostať z mysle,
vždy, keď som na kašu chcem vrátiť tie chvíle.
Už je to preč, zlato, pamätám si akoby to bolo dnes, zlato,
zdravím ťa späť, zlato, niečo v tebe núti ludí stratiť hlavu,
chce ťa každý mať, nenechaj sa chytiť, prosím, nestrať to.
|