|
|
Ondrej Ďurica - Dom Ondrej Ďurica - Dom |
*** Autor textu: 88imroSVK | Opustený starý dom,
celkom sám nad jazerom.
Tichom opojným tam vonia krása.
Ako opustený starý muž len tak sedím tam.
Z mojich očí hnev pomaly sa stráca.
Hladinu ruší iba odraz hviezd.
Je pravdivá ako detský smiech.
A pokojná, že človek túži po nej kráčať.
Listy farbia inak nemý strom.
Všetko dávno spí, len biely kôň
nádhernou záhradou vznešene cvála.
Taký dom pre nás dvoch túžim nájsť.
Taký dom, kde náš strom môže rásť.
Snáď ten dom z mojich snov nezmyje čierny dážď.
A nás dvoch nerozdelí búrka ani ten dážď.
Okolo nás je nekonečný kruh,
sme tak trochu ohrozený druh.
Schovaný pred svetom, ostrým ako dýka.
Pijem vodu z tvojich rúk.
Dýchame vôňu rozkvitnutých lúk.
Let vtákov je nádherný a nekazí ho pýcha.
Vždy, keď si na mňa hlavu položíš,
svoje ruky do mojich vlasov ponoríš,
len tak ležíme a počúvame zem, ako s nami dýcha.
A všetky zámky sú nám zbytočné,
psi strážia iba víly polnočné.
Do domu keď vchádza hosť z kabáta netrčí mu dýka.
Taký dom pre nás dvoch túžim nájsť.
Taký dom, kde náš strom môže rásť.
Snáď ten dom z mojich snov nezmyje čierny dážď.
A nás dvoch nerozdelí búrka ani ten dážď.
Taký dom pre nás dvoch túžim nájsť.
Taký dom, kde náš strom môže rásť.
Snáď ten dom z mojich snov nezmyje čierny dážď.
A nás dvoch nerozdelí búrka ani ten dážď.
Taký dom pre nás dvoch túžim nájsť.
Taký dom, kde náš strom môže rásť.
Snáď ten dom z mojich snov nezmyje čierny dážď.
A nás dvoch nerozdelí búrka ani ten dážď. |
| |
Ondrej Ďurica:
