Kedysi hipíci žili na stromoch,
zbierali kvetiny, fajčili jointy, vlasy až po kolená.
Jedného dňa ich prebudil odporný hluk motorových píl,
drevárska banda zrezala celý les okolo nich.
Hipíci neboli radi, že Matka Príroda umiera,
tak zavolali miestnemu kongresmanovi a nejakým byrokratom v meste.
Na ich slová nikto nehľadel, ale oni prisahali, že zvíťazia,
kúpili zopár veľkých kladív a šesťdesiatky klince.
Nie, už určite nie sú takými hipíkmi, akými zvykli byť,
snažili sa žiť v miery, no teraz klincujú stromy.
Nie, už určite nie sú takými hipíkmi, akými zvykli byť,
kedysi relaxovali pri tráve, no teraz nakopávajú pr*ele.
Nie, už určite nie sú takými hipíkmi, akými zvykli byť,
Kedysi presadzovali pohodu, teraz praktizujú to, o čom len rozprávali.
Nie, už určite nie sú takými hipíkmi, akými zvykli byť,
Nie, hipíci si už nenechajú srať na hlavu nikdy viac.
Keď drevorubači ten večer odišli, hipíci sa prikradli k pňom,
ozdobili ich snáď 500 klincami, urobili to pre dobro lesa.
Nasypali piesok do palivových nádrží, dlhú PN-ku buldozérom,
nechali klince pod kolesami, nech trošku spomalia.
Na druhý deň na pracovisku drevorubači mali veľké prekvapenie,
ich buldozéri sa zapiekli a kolesá popraskali ako balóny.
Kým si stihli vytiahnuť píly, našli oznam a prekliatie,
ťažko čítali: "Nerezať, tieto stromy majú v sebe klince!
V miery a s láskou, Earth First!" |