Zvuk Ticha
Vitaj tma, môj starý kamarát.
prišiel som sa s tebou znovu porozprávať.
Pretože jemne sa zakrádajúca vízia
zasiala svoje semená, kým som spal,
a tá vízia, ktorá bola zasiata v mojom mozgu,
stále ostáva v zvuku ticha.
V nepokojných snoch som kráčal sám
úzkymi dláždenými ulicami.
Pod svätožiarou pouličnej lampy
nadvihol som si golier pred zimou a vlhkom,
keď moje oči prebodol záblesk neónového svetla,
ktoré preťalo noc a dotklo sa zvuku ticha.
A v tom nahom svetle som uvidel
desaťtisíc ľudí, možno viac,
ľudí, hovoriacich bez rozprávania,
ľudí, počujúcich bez počúvania,
ľudí, píšucich piesne, ktoré hlasy nikdy nezdieľali,
a nikto sa neopovažoval rušiť zvuk ticha.
„Hlupáci,“ povedal som, „neviete,
že ticho rastie ako rakovina,
počúvajte moje slová a môžem vás naučiť,
chyťte sa mojej ruky a môžem vás dosiahnuť.“
Ale moje slová spadli ako tiché dažďové kvapky
a ozývali sa v studniach ticha.
A ľudia sa klaňali a modlili
neónovému bohovi, ktorého si spravili
a ten znak vystrelil svoje varovanie
v slovách, ktoré formoval, a ten znak povedal:
„Slová prorokov sú písané na stenách metra
a v halách bytoviek,“ a šepkané v zvuku ticha.
|